September v obrazoch 2026: menej trestov, viac porozumenia, viac odvahy hovoriť

September bol pre Rodič ľavou zadnou mesiacom návratu do škôl, nových začiatkov, praktických workshopov, webinárov, rozhovorov o šikane, hraniciach, emóciách aj rodičovskej každodennosti. Bol to mesiac, v ktorom sme sa opakovane vracali k jednej myšlienke: deti nepotrebujú dokonalých dospelých. Potrebujú dospelých, ktorí sa chcú zastaviť, porozumieť situácii a skúšať reagovať vedomejšie.

A práve o tom bol náš september.

Zo sociálnych sietí do reálneho života

Počas mesiaca sme prinášali množstvo krátkych tém, otázok a situácií, ktoré rodičia aj pedagógovia poznajú z každodenného života. Nešlo len o všeobecné rady. Zaujímalo nás, čo sa deje v konkrétnej chvíli – keď dieťa neposlúchne, keď sa hnevá, keď odmieta spolupracovať, keď sa bojí, keď sa poháda so súrodencom alebo keď sa v škole stane niečo, čo už nemožno odbiť vetou „to bolo len zo srandy“.

Otvorili sme napríklad otázky:

• Musí dieťa poslúchnuť hneď, aby sme mali pocit, že nás rešpektuje?
• Čo sa dieťa naučí z trestu – a čo z logického dôsledku?
• Koľko priestoru má dieťa byť iné, než sme si predstavovali?
• Klopeme pred vstupom do izby svojho dieťaťa?
• Vieme naozaj počúvať, čo nám dieťa ukazuje svojím správaním?
• Ako reagovať, keď dieťa povie „nechcem“?
• Kedy je konflikt ešte konfliktom a kedy už hovoríme o šikane?
• Čo povedať dieťaťu, ktoré sa nám zverí?

Takéto otázky nemajú jednu univerzálnu odpoveď. Majú však význam – nútia nás premýšľať nad tým, čo svojou reakciou dieťa vlastne učíme.

Čo funguje namiesto trestov?

Jednou z najvýraznejších septembrových tém bola práca s trestami, hranicami a dôsledkami.

V komunikácii sme sa vracali k rozdielu medzi tým, keď chceme dieťa prinútiť k poslušnosti, a tým, keď mu chceme pomôcť pochopiť dôsledky jeho správania.

Otázka teda neznela iba „Zabral trest?“, ale najmä:

„Čo sa dieťa vďaka tejto situácii naučilo?“

Téma vyústila aj do bezplatného workshopu Čo funguje namiesto trestov?, ktorý sa konal 28. septembra v Bratislave. Účastníci pracovali s praktickými situáciami, nastavovaním hraníc, dôsledkami, rešpektujúcou komunikáciou aj otázkou, čo robiť vtedy, keď zabehnutá reakcia rodiča alebo dospelého nefunguje.

Práve praktickosť bola v spätnej väzbe výrazná. Účastníci oceňovali konkrétne situácie, logické dôsledky, možnosti reakcie, spoločné premýšľanie aj to, že workshop neostal pri teórii.

Šikana sa nevyrieši jednou prednáškou

Druhou veľkou septembrovou líniou bola prevencia šikany.

Opakovane sme zdôrazňovali, že šikana sa nedá vyriešiť jednou prednáškou pre deti. Prevencia funguje vtedy, keď spolupracujú:

škola – učiteľ – rodič – dieťa.

Venovali sme sa rozdielu medzi konfliktom a šikanou, varovným signálom, tomu, čo si dospelí často nevšimnú, aj tomu, ako môže nesprávna reakcia pri zverení dieťaťa celý problém ešte viac uzavrieť.

Vznikali príspevky a materiály o tom:

• ako rozpoznať varovné signály,
• čo povedať dieťaťu, keď sa zverí,
• čo radšej nepovedať,
• ako vytvárať bezpečný priestor na rozhovor,
• prečo dieťa niekedy o šikane mlčí,
• prečo nestačí riešiť iba jednotlivý incident.

Na tieto témy nadväzovali aj naše karty Neboj sa povedať, ktoré majú pomôcť otvárať rozhovor tam, kde je pre dieťa alebo dospelého ťažké začať priamo.

Počas septembra sme zároveň komunikovali webinár Neboj sa povedať a ďalšie aktivity venované bezpečiu detí, prevencii a schopnosti hovoriť o tom, čo sa deje.

Konflikt alebo šikana? Rozdiel, ktorý musíme vedieť rozpoznať

V septembri sme túto tému prenášali aj do priamej práce s dospelými.

Workshop Konflikt alebo šikana? Rozdiel, ktorý musí rodič poznať bol zameraný práve na situácie, ktoré môžu navonok vyzerať podobne, ale potrebujú úplne odlišnú reakciu.

Nie každý konflikt je šikana. Zároveň však nie každú opakovanú nepríjemnú situáciu možno zľahčiť ako bežný detský konflikt.

Pre rodičov a pedagógov je preto dôležité sledovať napríklad:

• opakovanie správania,
• nerovnováhu síl,
• zámernosť,
• strach dieťaťa,
• zmenu správania,
• vyhýbanie sa škole alebo kolektívu,
• sociálnu izoláciu.

Aj tu sme sa držali princípu, ktorý sa ukazuje ako veľmi dôležitý: najprv správne porozumieť situácii, až potom konať.

Súrodenci ako tím

September nebol iba o škole.

Veľkou rodičovskou témou boli aj súrodenecké vzťahy – hádky, rivalita, pocit nespravodlivosti, boj o pozornosť rodiča a otázka, či sa dá zo súrodencov vytvoriť tím bez toho, aby sme od nich očakávali, že sa nikdy nepohádajú.

Webinár Súrodenci ako tím: menej súperenia, viac spolupráce priniesol priestor hovoriť o tom, čo je v súrodeneckých konfliktoch prirodzené, čo už potrebuje zásah dospelého a ako môžeme reagovať tak, aby sme súťaživosť medzi deťmi zbytočne neposilňovali.

Aj v príspevkoch sme otvárali situácie typu:

„To nie je fér!“
„Raz ide on, teraz ja!“

Za takýmito vetami sa totiž často neskrýva len hádka. Môže tam byť potreba uznania, bezpečia, spravodlivosti alebo rodičovskej pozornosti.

Emócie, strach a to, čo nevidíme

Veľa septembrového obsahu sa venovalo aj emóciám.

Hovorili sme o strachu, o tom, že strach nie je nepriateľ, ale signál. O tom, že za správaním dieťaťa býva často oveľa viac, než vidíme na prvý pohľad.

Pripomínali sme si obraz ľadovca: navonok vidíme reakciu, hnev, plač, vzdor alebo odmietnutie. Pod hladinou však môžu byť:

• únava,
• neistota,
• hanba,
• strach,
• potreba pozornosti,
• pocit zlyhania,
• túžba po bezpečí.

A práve schopnosť dospelého pozrieť sa „pod hladinu“ môže zásadne zmeniť spôsob, akým na dieťa reaguje.

Hranice áno. Ale s rešpektom.

Veľkou témou bolo aj nastavovanie hraníc.

Rodičovstvo bez trestov neznamená rodičovstvo bez hraníc. Práve naopak.

Deti hranice potrebujú. Potrebujú však zároveň rozumieť tomu:

• prečo hranica existuje,
• čo od nich očakávame,
• čo sa stane, ak ju nedodržia,
• že ich prijatie a vzťah s rodičom nie sú podmienené bezchybným správaním.

Do tejto línie patrila aj otázka súkromia a rešpektu:

Klopete pred vstupom do izby svojho dieťaťa?

Aj takéto malé každodenné situácie učia dieťa, čo znamená rešpektovať hranice – svoje aj cudzie.

Bezpečné hranice v digitálnom svete

September priniesol aj tému, ktorá je čoraz významnejšia: digitálne prostredie.

Workshop Bezpečné hranice v digitálnom svete bol zameraný na to, ako nastavovať pravidlá používania mobilov, sociálnych sietí a digitálneho obsahu pokojne, dôsledne a s rešpektom.

Digitálne hranice dnes už nie sú iba otázkou času pred obrazovkou. Sú aj témou:

• bezpečia,
• vzťahov,
• rešpektovania súkromia,
• online komunikácie,
• zodpovednosti,
• rodičovského modelu.

Aj tu platí, že samotný zákaz často nestačí. Dôležité je, aby dieťa postupne chápalo, prečo hranica existuje a ako sa má v digitálnom prostredí rozhodovať aj vtedy, keď rodič nie je pri ňom.

Začiatok školského roka: viac než známky

So septembrom prišiel nový školský rok a s ním aj naše otázky o tom, čo od detí vlastne očakávame.

Pripomínali sme, že potenciál dieťaťa sa nedá zmerať iba známkami, krúžkami alebo výkonom. Každé dieťa má svoje tempo, svoju cestu a svoj spôsob učenia.

V jednom z príspevkov sme sa pýtali: Poznáme skutočný potenciál nášho dieťaťa?

A zároveň sme pripomínali, že čím viac sa učíme aj my dospelí, tým viac si niekedy uvedomujeme, koľko toho ešte nevieme.

Rodičovstvo totiž nie je stav, ktorý jedného dňa „ovládneme“. Je to proces.

Keď dieťa povie „nie“

Venovali sme sa aj rešpektu k detskému „nie“.

Situácie, ktoré dospelému pripadajú malé – napríklad keď dieťa nechce niekoho pobozkať alebo objať – sú pre dieťa zároveň prvými lekciami o vlastných hraniciach.

Ak dieťa povie „Nechcem.“ a dospelý odpovie „Ale no tak…“, učí sa niečo veľmi konkrétne o tom, akú váhu má jeho vlastné rozhodnutie.

Aj preto sme otvárali témy telesných hraníc, rešpektu a práva dieťaťa odmietnuť kontakt, ktorý mu nie je príjemný.

Kniha Rodič ľavou zadnou žila aj v septembri

Súčasťou septembrovej komunikácie zostávala aj kniha Rodič ľavou zadnou.

Objavovali sa ukážky z knihy, videá čitateliek, odporúčania, citáty aj témy, ktoré kniha otvára – rodičovské zlyhania, učenie, vzťahy, hranice, emócie či prijatie toho, že nemusíme byť dokonalí.

Jedna z myšlienok, ktoré september niesol, bola veľmi jednoduchá:

Nie všetko, čo sme zdedili, si musíme nechať. Ani vo výchove.

Rodičovské vzorce sa dajú pomenovať, pochopiť a postupne meniť.

Klub Učiteľ ľavou zadnou

V septembri sme intenzívne komunikovali aj Klub Učiteľ ľavou zadnou.

Jeho cieľom je vytvárať priestor, kde učitelia nemusia zakaždým začínať od nuly. Získavajú materiály, odborné záznamy, praktické podklady a komunitu ľudí, ktorí riešia podobné situácie.

Aj táto línia prirodzene zapadá do širšieho zámeru projektu: neprinášať iba jednorazové aktivity, ale vytvárať nástroje, ku ktorým sa ľudia môžu vracať.

September bol aj o meraní toho, čo robíme

Popri komunikácii, workshopoch a webinároch pokračovalo aj priebežné hodnotenie aktivít.

Pri realizovaných podujatiach pracujeme so vstupnými a výstupnými dotazníkmi, sledujeme sebahodnotené vedomosti, schopnosť reagovať na náročné situácie a praktické využitie získaných princípov.

Nezaujíma nás iba otázka „Páčilo sa vám to?“, ale najmä:

„Čo si z toho človek odniesol a čo dokáže po aktivite urobiť inak?“

Práve tieto dáta nám pomáhajú upravovať obsah ďalších workshopov a sledovať, kde účastníci potrebujú viac praktických príkladov, nácviku, komunikačných techník alebo pokračovacích tém.

Čo nám september ukázal

September ukázal, že jednotlivé témy spolu veľmi úzko súvisia.

Keď hovoríme o šikane, hovoríme aj o komunikácii.
Keď hovoríme o trestoch, hovoríme aj o hraniciach.
Keď hovoríme o hraniciach, hovoríme aj o rešpekte.
Keď hovoríme o emóciách dieťaťa, veľmi rýchlo sa dostaneme aj k emóciám dospelého.

A keď chceme, aby dieťa vedelo spolupracovať, zvládať konflikty, hovoriť o svojich potrebách a niesť zodpovednosť, potrebujeme mu tieto veci nielen vysvetľovať, ale aj ukazovať vo vlastnom správaní.

Preto sa stále vraciame k jednoduchej myšlienke:

Správaj sa tak, ako chceš, aby sa k tebe správali ostatní.

Pokračujeme

September bol intenzívny – workshopy, webináre, materiály, videá, kniha, karty, nové témy, diskusie aj spätná väzba účastníkov.

A najmä veľa konkrétnych situácií zo života rodičov, učiteľov a detí.

Pokračujeme ďalej s rovnakým cieľom: prinášať podporu, ktorá nie je iba zaujímavá na počúvanie, ale dá sa použiť v skutočnom živote.

Pretože pozitívne rodičovstvo nie je o tom, že nikdy neurobíme chybu.

Je o tom, že sa k situácii dokážeme vrátiť, porozumieť jej a nabudúce skúsiť niečo o kúsok lepšie.