Mala som 13 rokov, keď mi môj otec doniesol PSA – moju najlepšiu kamarátku. DONA. Doga krížená s boxerom, čierno biela. Spala so mnou v posteli, obliekala som ju a bola moja verná spoločníčka. Veľmi rozumná. Sama si otvorila dvere, vyvenčila sa na dvore a prišla. Netuším koľko som ju mala, ale okamih, ktorý sa mi vryl do pamäti a srdca si pamätám navždy. Bola na dvore, ja som prišla zo školy, ale ešte som išla do papiernictva si dokúpiť pomôcky na druhý deň. Na dvore bola kopa štrku, vyštverala sa naň, preskočila plot a utekala za mnou – to som ja netušila. Vraciam sa z papiernictva, otvorím dvere a moja verná DONKA mŕtva pod kolesami auta. Nepamätám si cestu domov, ani ďalšie okamihy, viem, že ju tatino pochoval, netuším kde a odvtedy som vedela, že PSA nikdy. Bolo to bolestivé, traumatizujúce.

…a potom?

Potom sa mi narodila dcérka , milovníčka všetkých zvierat. A tak sme mali rybičky, slimákov, korytnačky, zajaca, škrečka….na žiadne zvieratko som sa nefixovala, dokonca ani nepohladkala, ani si nevytvárala vzťah, robila som to podvedome. Pri zajacovi som vopred riešila, že čo bude, keď nebude. Aj ten deň si pamätám, Šimon zomrel 13.11.2020, našla ho Leilinka sama, keď prišla zo školy a mne volala do práce…ďalší silný zážitok. Pochovali sme ho na záhrade, má tu kríž aj sviečku. A tak som si povedala, už žiadne zviera.

…ale

Poznáte to? “Maminka, ja by som si priala psíka.” NO jasné, kto by sa oň staral, nemohli by sme cestovať a je to obrovská starosť. Podarilo sa mi to skoro dva roky ignorovať. Až prišli Vianoce a ja milujem plniť sny a robiť prekvapenia /asi preto, že ja sama milujem prekvapenia). Sedím u kamošky, premýšľame, čo ideme deťom k Vianociam kúpiť. A ja vyslovím, že moje dieťa by si najviac prialo PSA, ale to vôbec, lebo veď veľa cestujeme, sme mimo, som v práci atď. A ona, moja kamarátka milá, milovníčka psov aj iných zvieratiek sa podujala, veď sa môžme dohodnúť, že keď pôjdete niekam, tak ja Vám ho postrážim. “Sľubuješ?” Ona: “Sľubujem.”A  tak sme začali googliť. Pripustila som tú myšlienku, že to môže byť. Veď chcem splniť jediné prianie mojej jedinej dcéry. A tak sme už mali krstnú mamu, ktorá sa prisľúbila, že bude psíka opatrovať v čase neprítomnosti.

Budeme mať psíka.

Som v práci, hovorím to kolegovi, tiež je naklonený, volám na inzerát. Suma sa blíži k sume dovolenky v exotike a tak váham. Exotika v decembri alebo pes na skoro celý život (alebo minimálne polku).

Pán hovorí, že mu zostali dve šteniatka, a tak hovorím, že sa ozvem. Dcére píšem ďakovný list na Vianoce, kde jej prejavujem vďaku, že bola ochotná sa presťahovať do novej školy, prostredia…a že ja by som jej najradšej splnila jej želania a BUDEME MAŤ PSÍKA. Dcéra pod stromčekom číta list. A zrazu číta a plače, plačeme všetci. Nedokáže čítať ďalej. Vždy som jej hovorila, že PSA nikdy. NIKDY. Ani sme sa o tom nerozprávali. Neverí mi, že naozaj budeme mať psíka. Bol to krásny okamih. Druhý najkrajší na Vianoce (prvý bol, keď sme na Vianoce oznámili, že čakáme poklad – JU).

Na druhý deň volám pánovi (25.12.2021), či môžeme aj v tento sviatok prísť pre šteniatko, pán milý, že áno. Dve hodiny cesty, nové auto a v eufórii som aj zabudla, že nemám diaľničnú známku (doteraz mi pokuta ešte neprišla). Prídeme pred dom a čakajú nás malí pudlíci. Jeeej, akí sú malí a majiteľ vraví, že to sú rodičia, že šteniatka sú vnútri. Aha! Prídeme dovnútra. Tam je jedna gulička a druhý bojazlivý hanblivček. Ten hanblivček bola naša láska, náš CHarlie. Bál sa nás. Nedal sa pohladkať. Odchádzame, šťastné aj plné strachu, či to zvládneme sa starať. Majiteľ nás upozorní, že môže plakať, lebo je zvyknutý na svoju rodinu, rodičov a sestru.

Charlie je doma.

Prídeme domov, hneď zaspí na Leilinkinych kolenách. Presvedčenie, že PES na sedačke nikdy, už v prvý deň neplatí. Veď on bol malý plyšáčik, voňavučký. Krehučký, bojazlivý. Všetky sľuby, ktoré mi dcéra sľúbila, že keď bude mať psíka , pripomínam. A tak v noci k Charliemu vstáva dcéra. 2 dni prebdené. Tretiu noc nezvládla. Budí ma. “Maminka, on plače a ja neviem, čo chce.” Pátrame, čo asi. Krúži dokola a zrazu hovienko. Chcel sa len vykakať, ale chudáčik nevedel vyjsť z pelechu, taký bol malinký. Už vtedy som mu odpustila, že mi kaká na moju drevenú podlahu.

A zrazu, zrazu nám ukradol srdce. Moji rodičia boli proti psovi, zrazu sa dostal do ich srdca, zrazu lámal srdcia kamarátom, deťom, predavačkám, kolegom, kolegyniam a všetci, čo tvrdili, že PSA NIKDY začínajú premýšľať o TOY pudlovi, toy pudlovi menom CHarlie.

CHarlie – anjel. Ja neviem ako sa to stalo, dar z hora, podľa mňa. Ale on je rozumný, ľudský, citlivý, chápavý, poslušný, múdry, empatický. A veľa spí. Hovorím dcére, že on je ako ty, aj ty si veľa spala. DNES má rôčik a za rok nevyviedol nič, za čo by som ho vyhrešila. Pri ňom sa mi vracajú opäť výchovné metódy, motivácia, trest, odmena. 😀

Keď sme ho prvý krát nechali samého doma a vrátili sa domov, vzala som si ho do náručia a kotúľali sa mi slzy, od vďačnosti, dojatia a lásky. Už teraz sa bojím, čo bude, až nebude. Nechcem na to myslieť, lebo si užívame každý deň.

Obdivujem na ňom to žitie v prítomnosti. Nevidí ma 5 minút, teší sa akoby ma nevidel rok. Idem do kúpeľne, sadne si a zaspí, za 5 sekúnd idem do kuchyne, zasa si pri mne ľahne a zaspí, 10 sekúnd idem do ďalšej izby a zasa sa presunie. On nerieši, on nevie,koľko kde budem, rieši to, čo je.

…noa teraz k tej krstnej, viete ako to dopadlo? Pár mesiacov na to si aj oni zaobstarali psíka, od prvého dňa boli spolu s Charliem, ale Maro (francúzsky buldoček) si nejak s našim nerozumejú a tak krstná si Charlieho neberie varovať, ale v čase korony mu nosila jedlo pred dom .

Milý náš CHARLIENKO, všetko najlepšie k Tvojim prvým narodeninkám. Ďakujeme za Teba, že si nám prišiel do života. Ľúbime Ťa nekonečne.

Ivett Pavlis