Aj dospievajúci a mladí ľudia prichádzajú do mojej praxe so stále osobnejšími až existenciálnymi otázkami. Pýtajú sa ma, či som šťastná. Čí mám rada život. Prečo ho chcem žiť a pre koho a prečo stojí za to ho žiť? V ich očiach vidím prosbu: „prosím odpovedz mi, pretože ja nenachádzam odpovede.“ Nevedia o čo by sa mohli usilovať. Už samotné úsilie o niečo im príde ako príliš veľká prekážka, ako podraz. Doba konzumu im ponúka hotové produkty a riešenia. Pripadá im, že šťastie by malo byť položené v regály a jeho kúpou im bude umožnený slastný pocit bytia. Cítia sa byť oklamaní. Svetom i dospelými.

Nefunguje to. To, k čomu majú prístup, to nefunguje. To, k čomu prístup nemajú, je ich vlastné bytie. Boli oklamaní – smerovkami digitálneho sveta. Ten ich strháva do zvukov, svetiel, farieb, vnemov, bráni ich osamelosti, bráni dotyku so svojou emocionalitou.

A preto ostáva iba prázdno. Sú obklopení prázdnotou a oni tak veľmi túžia niečo cítiť. Túžia byť potrební pre tento svet. Chcú aby im svet dal dôveru, aby sa prestali tak veľmi báť vykročiť do jeho neistoty a prevziať za neho zodpovednosť.

Ale na to potrebujú reálne a skutočné zážitky, ktoré im často chýbajú. Veľa sa s nimi rozprávam o filozofii. Vlastne práve oni boli prvý impulz , ktorý ma k nej znova vrátil. Chcela som im odpovedať autenticky, lebo to tak veľmi potrebujú. Chcela som viesť s nimi sokratovský dialóg. Keď počúvame mladých ľudí, dávame priestor ich otázkam, zistíme, čo tak tragicky chýba tomuto svetu. Sme to my sami. Strácame sa sami sebe. Už nestačí iba reagovať. Často nie je možné prežívať zážitky a hodnoty sveta s pokojným svedomím. Dokonca nestačí ani pracovať. Človek sa stále viac pýta po tom, čo je pre neho naozaj zmysluplné…“