Už ste sa niekedy stretli s „nálepkovaním“ detí? O čo vlastne ide? V každej triede sa nájde žiak, ktorý vyrušuje, upozorňuje na seba, má povesť „vodcu“, ignoruje príkazy alebo jednoducho si ide svoje. Všetci učitelia aj žiaci ho dokonale poznajú. Je zvyknutý:

• na časté upozorňovanie,
• zvýšenie hlasu,
• tresty,
• dokonca aj na vylúčenie mimo kolektív.

Žiak zmení triedu, niekedy aj školu, ale nálepka mu neustále zostáva. Nedarí sa, ani zmenou prostredia sa jej nedokáže zbaviť.

U mňa v triede platí pravidlo:

Ak je hodina dostatočne aktívna a dobre pripravená, nie je čas na vyrušovanie.

Povedzme si pravdu. Niekedy sa stane, že aj keď toto pravidlo dodržím, žiak s nálepkou sa objaví.

Raz som na konci hodiny trom žiakom povedala ráznym hlasom: „Ty, ty a ty sa postavte!“ S úžasom som sledovala výrazy a reakcie vybraných detí:

• „Čo som zasa spravil?“
• „Ja som nič nespravil.“
• „Ja som nevyrušoval. Prečo práve ja“

Pár sekúnd som pozorovala aj reakcie celého kolektívu. Stale som mala vážnu tvár. Potom som sa jemne uklonila a poďakovala sa im: „Ďakujem za vašu aktivitu na hodine a disciplinovanosť.“

TO STE MALI VIDIEŤ, TIE ICH VYPLEŠTENÉ OČI. Prekvapenie, údiv, nečakané výrazy detí, ktoré sú skôr zvyknuté na opačné – karhajúce hlášky učiteľov.

Jeden chlapec reagoval: „Yes, yes, yes.“ Druhý sa cítil, že bol prijatý a milovaný. Jeho blažený úsmev hovoril za všetko. A tretí bol riadne zaskočený.

Celá trieda zostala v tichosti, bez žiadneho slova, doslova stratila reč. A ja? Ja som odchádzala s pocitom, že žiadne dieťa nie je také, či onaké.

Všímajme si silné a dobré stránky, a to nielen u detí. Každý z nás má v sebe dobrého aj zlého vlka. A ktorého kŕmiš, ten rastie.