Keď sa rodičia boja vlastných detí
Možno ste si to už všimli aj vy. V obchode, na ihrisku či v škole – rodič ustúpi dieťaťu, hoci v očiach mu čítate nesúhlas. Neozve sa, aj keď ho správanie potomka zjavne trápi. Ako keby mal strach povedať „nie“.
V tejto dobe sa často kladie dôraz na rešpekt a slobodu dieťaťa. To je správne a potrebné. No ak sa k tomu pridá neistota rodiča alebo jeho obava, že prísnejší tón by mohol „pokaziť vzťah“, vzniká problém. Namiesto partnerstva sa vytvára tiché napätie – rodič trpí, dieťa skúša a hranice nikto nenastaví.
Hranice potrebujú. Nie ako trest, ale ako orientáciu. Predstavme si ich ako dopravné značky na ceste: ukazujú, kadiaľ ísť, kde spomaliť a kde zastaviť. Bez nich je jazda chaotická a nebezpečná. Tak isto aj bez jasných pravidiel sa dieťa cíti stratené, hoci navonok môže pôsobiť sebavedomo.
Problém je, že mnohí rodičia si spájajú hranice s odmietnutím. Myslia si: „Ak poviem nie, moje dieťa ma nebude mať rado.“ Lenže opak je pravdou. Dieťa, ktoré vie, že rodič sa nebojí zastaviť ho v nevhodnom správaní, cíti, že má pri sebe spoľahlivú oporu. Vie, že niekto stráži jeho bezpečie – a to je preňho v konečnom dôsledku prejav lásky.
Rodičovstvo nie je súťaž o popularitu. Je to odvaha riskovať, že dieťa sa urazí, prevráti oči alebo buchne dverami. Pretože za pár rokov možno povie: „Vďaka tomu som sa naučil, čo je správne.“
Deti nepotrebujú rodičov, ktorí sa ich boja. Potrebujú rodičov, ktorí sa neboja byť rodičmi.
Záznam o nastavení hraníc nájdete tu:
ZÁZNAM: Ako nastaviť pravidlá tak, aby boli dodržiavané
Ivett Pavlis
lektorka TRIPLE P – Pozitívne rodičovstvo
