Detský dom v San Lorenzo

Po dlhej dobe sa mi podarilo si naplniť moju dávnu túžbu a navštíviť Rím. Avšak v návale každodenných povinností som si ani nestihla uvedomiť, že by som mohla navštíviť aj prvý Detský dom v San Lorenzo, v chudobnej časti Ríma a že ju naozaj nájdem sa mi ani nesnívalo. Avšak prvý deň nášho výletu bolo daždivé počasie a tak som browsovala net a napadlo mi, že si pozriem, kde sa nachádza štvrť San Lorenzo v Ríme. Na moje prekvapenie neďaleko od nášho hotela, takže na druhý deň bol plán sa dostať do tejto štvrte a nájsť prvý Casa Dei Bambini,ktorý je tak ospevovaný.

Pamätám si na každý moment, kedy v našom centre prednášam rodičom o Montessori pedagogike a práve túto štvrť aj a tento prvý Detský dom spomínam. Našli sme ulicu a nechali sa viesť, prechádzali sme okolo hlavnej stanice Termini, kde sme sa postupne dostávali do chudobnejšej štvrte. Bolo to vidieť aj cítiť. Avšak na každom rohu bola cítiť história. Cieľ našej cesty, ulicu VIA DEI MARSi sme našli, ale čo ďalej?

Asi v polovici ulice sme našli zlatú tabuľu s názvom Márie Montessori, zvonku nič nenasvedčovala, že ide o školu a pre mňa slávny prvý Dom detí.

Zvončeky bytov a nad ním len tabuľa a moje zaplavenie šťastia

Za bránou sa nachádzal prechod do nádvoria, kde sme našli pamätné tabule a trošku histórie a životopis tejto krásnej ženy. Avšak po vstupe do nádvoria som našla to, po čom som tak veľmi túžila. Bola som na mieste, kde Mária Montessori pôsobila, kde začala a kde jej posolstvo stále žije.

Bolo pre mňa prekvapením, že vôbec to nevyzeralo ako škola ba ani škôlka. Ocitla som sa na dvore, ktoré boli obklopené obytnými domami. Iba v spodných častiach obytných domoch boli jednotlive triedy. So zaujatím som pozorovala deti predškolského veku, všetci mali pracovné zástery a boli zaujaté do svojej činnosti, každý niečo iné. Na cca 20 detí bol jeden pedagogický dozor. Žiaľ byť priamo na vyučovaní a edukácii sa mi nepodarilo, nakoľko by bol nutný súhlas školy aj rodičov. Avšak podarilo sa mi nazrieť do tried aspoň na chvíľku.

Tento prvý Casa Dei Bambini bol otvorený v januári 1907, najskôr len pre zanedbané deti. Dnes je to nielen materská škola ale aj škola a nielen pre zanedbané deti. Prečo práve vznikol tento prvý Detský dom tu a v obklopení obytných domov?

M. Montessori využila ponuku riaditeľa Rímskej spoločnosti pre účelné stavebníctvo (Eduardo Talamo), ktorý jej ponúkol, aby v nových nájomných domoch zriadila detské útulky pre bezprizorné deti pracujúcich rodičov. M. Montessori dostala jednu veľkú miestnosť a jednu pomocnú vychovávateľku, ktorej zverovala starostlivosť o deti vo svojej neprítomnosti. Ponúkla deťom činnosti z praktického života (starostlivosť o seba, starostlivosť o okolie, jednoduché cvičenia na rozvoj jemnej motoriky) a aktivity so senzorickými materiálmi použitými pri práci s postihnutými deťmi. Vychovávateľka dostala inštrukcie, aby deti nerušila a nechala ich pracovať podľa vlastného výberu. Deti mali k dispozícii aj klasické hračky, farebné papiere a ceruzky. Výsledky boli prekvapivé aj pre samotnú M. Montessori. S deťmi, ktoré navštevovali zariadenie, sa stala zázračná premena: deti pred tým mrzuté, apatické alebo rebelantské, neposlušné a deštruktívne sa po nejakom čase upokojili, začali sa zaujímať o ponúkanú činnosť, hračky a kreslenie postupne strácali pre ne príťažlivosť. S nezvyčajným zaujatím opakovali činnosť niekoľkokrát za sebou, potom pomôcku odniesli na miesto. Ako sa prehlbovala ich sústredenosť, začalo sa meniť aj ich sociálne správanie, stali sa družné a priateľsky naladené. Rozvíjala sa ich osobnosť, začali prejavovať mimoriadne chápanie, aktivitu, trpezlivosť, vytrvalosť, poriadkumilovnosť, sebadôveru, boli šťastné a pokojné. Nebolo to však „učenie“, čo pôsobilo takú zmenu. V prostredí, v ktorom sa slobodne rozvíjal ich duch, začali sa prejavovať ich prirodzené charakteristiky. Zdroj: www.montessoria.sk/zivotopis