Deti dnes čelia veľkému množstvu nástrah. Kyberšikana je na vzostupe. Veľmi rýchlo si viete niečo odfotiť a rozposlať. Odborníčka si nemyslí, že deti sú precitlivené, skôr ich podľa nej neučíme, ako čeliť konfliktom a problémom. Je podľa nej prirodzené, že sa z toho potom „zrútia“.
Právnička a zakladateľka projektu Rodič ľavou zadnou Ivett Pavlis prináša rodičom zážitkové vzdelávanie, inšpiráciu a pravidelné workshopy, napríklad o tom, ako počúvať deti a byť empatickým rodičom, ako tvoriť pravidlá a dohody v rodine, či ako naučiť dieťa veriť si.
V rozhovore hovorí, že rodičom často chýba sebavedomie a podpora. Chce im ukázať, že rodičovstvo sa dá aj užiť, nielen prežiť. Ľuďom radí, aby boli autentickí a netvárili sa, že nikdy neskúšali alkohol. Dôležité je, že dieťa má v okolí dospelú osobu, ktorej dôveruje a na ktorú sa nebojí obrátiť s problémom.
V rozhovore sa dočítate aj:
Čo znamená byť dobrým rodičom
Aké problémy najviac trápia rodičov
Či rodičia stále považujú fyzické tresty za súčasť výchovy
Prečo je šikana rastúci problém
Prečo to majú dnešné deti ťažšie
Ako pristupovať k šikanovanému a tomu, kto šikanuje
Nadácia televízie Markíza už niekoľko rokov realizuje projekty, ktorými sa snaží zlepšovať kvalitu života detí a mládeže. V spolupráci so svojimi partnermi spustila novú kampaň k projektu Odpíšeme ti. Ľudí chceme povzbudiť, aby o svojom duševnom zdraví hovorili a nebáli sa požiadať o pomoc. Nasledujúce týždne vám prinesieme rozhovory s odborníkmi, známymi osobnosťami a ľuďmi, ktorí s ťažkosťami bojujú. Všetky články nájdete v sekcii Hovorme o duši.
Každý rodič chce byť dobrým rodičom. Čo podľa vás znamená byť dobrým rodičom?
Pre mňa to znamená, že rodič sa snaží a chce sa zlepšovať. Stále hovorím, že rodičom sa nerodíme, ale rodičom sa stávame. V tom procese, ako sa ním staneme, nám nikto nepovedal, čo by mal dobrý rodič spĺňať.
Dobrý rodič je podľa mňa ten, ktorý na sebe pracuje, vzdeláva sa, pýta sa, zaujíma sa o deti, ich svet, robí chyby, nie je dokonalý, vie sa ospravedlniť, je láskavý, pravdivý a autentický. Niekedy je to tak, že hráme a predstierame. Teraz som matka, som za tú slušnú. Potom som kamarátka a som v inej role. Mňa oslobodilo, keď som začala byť autentická.
Čo znamená byť autentickým rodičom? Že sa napríklad nebudeme pred dieťaťom tváriť, že aj my sme v mladosti neskúšali alkohol a nerobili hlúposti?
Áno. Nehovorím nie alkoholu a nehovorím, že je zlý, to neznamená, že ho schvaľujem. Som realistka a počítam s tým, že príde čas, že dieťa to skúsi. Potrebuje vedieť pravdivé informácie a od koho, keď nie od rodiča?
Ak mu relevantné informácie nedám ja, dajú mu ich rovesníci alebo internet. Keď si dá mladý človek alkohol, je mu báječne, nie je mu hneď zle. Nebude rozumieť, čo mu mama hovorila, keď mu hovorila, že alkohol je zlý, respektíve, že mu bude zle.
Čo však treba robiť, je to, že hovoríme o plusoch aj o mínusoch. Ja som si to vydiskutovala s mojou 14-ročnou dcérou. Pýtala som sa jej, komu by zavolala, keby sa opila. Možno by sa hanbila volať rodičom.
Je v poriadku, ak to nebude rodič, ale je dôležité mať takú osobu, mať niekoho, komu dieťa dôveruje, alebo sa tej osobe nebojí priznať sa, nech sa stane čokoľvek. Nebáť sa otvárať témy, ktorých sa my rodičia bojíme. Často sa bavím s deťmi. Zákazy priťahujú a nefungujú. Autenticita je aj v tom, že aj my sme to skúsili a podelíme sa o svoje zážitky a dôsledky.
Založili ste projekt Rodič ľavou zadnou. Názov evokuje, že je to niečo ľahké. Je to tak?
Pre mňa rodič ľavou zadnou je rodič, ktorý sa snaží. Mojou úlohou nie je poukazovať na chyby a obviňovať rodičov. Mojou úlohou je ukázať, že rodičovstvo sa nemusí len prežiť, ale dá sa aj užiť.
Ak budeme vedieť ako, zistíme, že je to pekná cesta. Myslím si, že rodičia nemajú dostatok informácií. Rodičia sa mnohokrát ocitnú v situáciách, keď nevedia, kde hľadať informácie, na koho sa obrátiť, ako zvládnuť situácie, kde dostať psychologickú, právnu pomoc a podporu. V rodinách sa môžu diať aj vážnejšie veci. Potrebujú komplexnú starostlivosť.
Sú samoživitelia, ktorí potrebujú pomoc. Niektorí potrebujú pomôcť s osobným bankrotom, iní so šikanou. Systém je nastavený tak, že ak má dieťa problém, škola dá odporúčanie, idú do centra poradenstva a prevencie, kde sa zvyčajne venujú dieťaťu, ale nie rodičovi, česť výnimkám. Často rodičom stačí aj zdieľanie s inými rodičmi, alebo keď počujú, že rovnaký problém majú aj iní rodičia. Zdieľanie pomáha.
Keď ste sa vy stali mamou, cítili ste tiež nedostatok týchto informácií?
Áno. Ja som tápala. Dnes už sú nejaké kurzy, ale pomoc od A po Z som nedostala. Často sa zameriavame na prípravu na pôrod namiesto rodičovstva, ktoré trvá celý život. Rodičovstvo sa nekončí prvou triedou ani pubertou, je to celoživotná cesta.
Napríklad aj po 18. roku veku života, alebo keď dieťa odchádza z domu, prichádza napríklad syndróm prázdneho miesta. Rodičia sa nevedia vyrovnať s tým, že zrazu sú sami a majú dostatok času.
Čo sú tie najčastejšie oblasti, v ktorých rodičia potrebujú pomôcť?
Najviac ako sa učiť s deťmi. Keď vypukol COVID a deti zostali doma, rodičia nevedeli, čo majú robiť. Odškolili sme stovky rodičov. Ďalej komunikácia s deťmi. Ako nekričať a ako docieliť, aby nás dieťa počúvalo. Aby sme nehovorili pokyn 20-krát. To všetko sa dá. Sú na to stratégie, ale rodičia ich nepoznajú.
Aj ja si hovorím, že keby som ich poznala skôr, tak veľa vecí robím inak. Keď sa to rodičia naučia, dokážu mať s deťmi láskyplný vzťah a je to na celý život. Každý z nás si zo svojho detstva nesie nejaké programy. Podvedome podľa nich reagujeme, aj keď chceme reagovať inak.
Ako s rodičmi pracujete?
Ukazujem im konkrétne prípady zo života, nacvičujeme rolové hry, pýtam sa, ako to majú doma a ukazujeme si, ako by to mohlo vyzerať inak. Mala som nedávno jedného klienta, ktorý mi povedal, že ako dieťa občas dostal fyzický trest a napriek tomu je tu a je úspešný.
Odpovedala som mu, že dieťa potrebuje hranice, ale treba k nemu pristupovať láskavo a pravdivo, trest nie je účinný a nepomáha. Veľmi dôležité je mať na pamäti, že nemôžeme znižovať sebahodnotu dieťaťa. Čo robí trest? Hovorí dieťaťu, že nie je dosť dobré.
Potom to ten pán pochopil a došlo k „aha“ momentu. Doteraz mu to nemal kto vysvetliť. Fyzické tresty sú veľká téma. Často sa využíva v rodičovstve moc.
Ešte stále to rodičia považujú za normálne?
Niektorí áno. Pritom hneď ako sa dospelý dotkne dospelého, je to násilie. Ak sa muž dotkne ženy, je to neakceptovateľné, ale keď to urobí „veľký“ rodič malému, tak je to v poriadku, je to výchova a pritom konám z pozície moci. Toto je súčasť výchovy?
Nikdy týchto rodičov neodsúdim. Každé správanie má príčinu a snažím sa ich pochopiť. Oni nepoznajú nič iné. Ak im však povieme, že toto nie, musíme im ukázať, čo iné majú robiť namiesto toho.
Mnohé situácie s deťmi si však vyžadujú aj veľkú dávku trpezlivosti, keď chceme niečo dosiahnuť.
Trpezlivosť a konzistentnosť. To je základ. Neskončiť po dvoch dňoch, ale vydržať. Stále rovnako reagujem v tej istej situácii a mala by tak reagovať aj druhá osoba v domácnosti, to je najťažšie. Často sa stáva, že aj na naše školenie príde iba jeden z rodičov a druhý to neakceptuje. Zároveň treba byť stále láskavý a pravdivý.
Zvyšuje sa záujem mužov o vaše kurzy?
Áno a veľmi sa z toho teším. Moja skúsenosť je, že muži sú konzistentní, potrebujú návod, ktorý potom vedia dodržiavať a veľmi sa im darí a vidia pokrok. Spomínam si na prípad pána po rozvode, ktorý prišiel a povedal mi, že on nemal byť rodičom. Neveril si. Kto mu dá podporu?
Aj rodič musí byť podporený, aby mohol podporovať svoje dieťa a potrebuje naviesť. Na konci mi napísal, že mi ďakuje, že som mu otvorila oči. Mal vyššie sebavedomie aj krajší vzťah s dieťaťom. Bol to pre mňa zadosťučinenie, že moja práca má úžasný zmysel.
Aký presne problém mal?
Dieťa mu klamalo. Tak sme sa pozreli hlbšie na to prečo. Zistili sme, že klamalo, lebo malo strach. Tak sme pátrali, prečo malo strach. Po tom, čo zmenil svoje reakcie, dieťa sa prestalo báť a nemuselo klamať. Často si musíme uvedomiť, že správanie dieťaťa je o nás a my musíme niečo zmeniť. To sú obrovské „aha“ momenty.
Starší ľudia majú tendenciu hovoriť, že dnešná generácia rodičov je precitlivená a vychováva tým z detí slabé jedince. Čo si o tom myslíte?
Je to zovšeobecňovanie, ktoré nezohľadňuje dnešnú dobu. To, čo platilo kedysi, neplatí dnes. Výziev a nástrah je oveľa viac. Ja si nepamätám, že by sa deti sebapoškodzovali. Neboli sociálne siete. Vzory sme videli maximálne v časopise. Deti dnes čelia veľkému množstvu nástrah.
Kyberšikana je na vzostupe. Veľmi rýchlo si viete niečo odfotiť a rozposlať. Nemyslím si, že deti sú precitlivené, skôr ich neučíme, ako čeliť konfliktom, problémom, tak, samozrejme, že sa z toho „zrútia“. Týmto deťom sa hovorí aj snehové vločky. Pozrela by som sa na to, aké to konkrétne dieťa je.
Máme genetiku, s ktorou sa rodíme, ale niektoré zručnosti sa vieme naučiť a trénovať. Toto nám chýba. Každodenne máme konflikt aj sami so sebou. Učíme sa niekde, ako to riešiť? Učíme sa, ako pestovať medziľudské vzťahy? Učíme sa o emocionálnej inteligencii?
S novou školskou reformou to už ide do praxe a je to veľmi dôležité. Takže ak deti nie sú odolné, sú citlivé, sú snehové vločky a hneď sa idú rezať, tak sa na to pozrime inak. Dali sme im my nástroj na to, aby mohli robiť niečo iné?
Zvolili si nástroj, ktorý možno videli v online svete a ktorý im podľa nich pomohol. Dokonca sú aplikácie, že koľko dní sú už „čistí“, teda bez rezania. Deti mi to ukazovali a ja som nechápala. Tento nástroj si medzi sebou vymenili deti. Aký nástroj sme im dali my dospelí?
Čo im vieme ponúknuť?
V jednej škole sme robili deväťtýždňový tréning na zvládnutie konfliktov, emócií a šikany. Ukazovali sme im, ako sa dajú konflikty riešiť. Poukázali sme aj na neefektívne stratégie, po ktorých často siahajú dospelí. Sme zvyknutí na moc. Vždy musí jeden vyhrať a jeden prehrať.
Máme to tak vo vzťahoch, v škole, všade. Víťaz a porazený. Ukázali sme im, že konflikt sa dá riešiť aj tak, že sú spokojní všetci. Nemali by sme dávať nálepky, kto je aký. Každý inak vníma rovnakú vec a sme rôzne citliví. Máme právo na iné prežívanie. Dôležité je vyjadriť to, zastať sa seba a povedať toto nie.
Chýba nám vnímavosť a empatia. Ak by toto deti mali, že napríklad toto slovo, tento čin môže ublížiť, môže mať vplyvy na psychiku u adresáta, neurobili to. Sedemnásťročné dievča, ktoré prežíva šikanu, píše básne, ktoré sa ku mne dostali.
V každej píše, ako sa vidí v nebi a aké je to na druhom svete. Nemyslím si, že keby osoby, ktoré jej to spôsobili, rozumeli, čo prežíva, že by jej to úmyselne robili. Ja som presvedčená, že každý koná s dobrým úmyslom, len si volí zlú stratégiu.
Čo tým myslíte?
Aj tí, ktorí šikanujú či bijú, sú frustrovaní a nahnevaní. Potrebujú si naplniť nejakú potrebu a zvolia zlú stratégiu. Podobne ako zlodej, ktorý je hladný. Dobrá stratégia je zarobiť si, zlá kradnúť. Tak isto je aj so šikanou. Dajme agresorom nástroj, čo robiť, keď sa budú zle cítiť a veľmi dôležité je sebapoznanie.
Poznať sám seba, vedieť, čo potrebujem, vedieť, čo ma robí šťastným, smutným a čo mi pomôže napríklad sa upokojiť. Veľmi dôležité je naučiť deti, že čokoľvek robím, nemá ublížiť mne, ale ani nikomu inému.
Ako im vieme pomôcť?
Väčšinou to býva tak, že keď sa zistí, že dieťa urobilo niečo zlé, musí prísť trest. Ja sa vždy pýtam: Zmení sa tým správanie dieťaťa? Aký pocit z toho má? Prestane tak konať? Naopak. Skôr sa treba pýtať, prečo tak koná. Čo mu chýba? Aké potreby nemá naplnené? Toto sa nedeje.
Treba odsúdiť čin, nie osobu. Potom by som s tým pracovala a kládla veľký dôraz na empatiu a vnímavosť. Emočný kvocient a prežívanie máme každý iný. Dá sa zistiť, na akej úrovni je dieťa a pracovať s tým. Šťastný naplnený človek nepotrebuje druhým ubližovať. Zistime preto, čo detí trápi a ako im môžeme pomôcť alebo čo potrebujú.
Hovoríte, že vnímavosť a empatia sa kľúčové vlastnosti. Veríte ešte, že v dnešnej spoločnosti sa dokážu presadiť?
Áno. Vnímavosť je obrovská vec, no nepracujeme s ňou. My ani nevieme, čo prežívame my sami. Ľudia nevedia vymenovať ani pocity, nemáme na to slovnú zásobu. Ako môžeme očakávať, že potom budeme empatickí a vnímaví k druhým?
Rodičia by mali tým začať a hovoriť nahlas o svojich pocitoch. Vďaka tomu bude aj dieťa vedieť lepšie hovoriť o svojich pocitoch, potrebách. Nám sa osvedčilo natočiť si skutočné príbehy a ukázať ich deťom. Niektorých sa to dotkne, niektorých nie, iné povedia, že si prešli tým istým. Na toto treba samostatný predmet.
Je šikana rastúci problém?
Áno, stúpa počet prípadov. Máme nové formy šikanovania, najmä v online priestore. Kyberšikana je obrovský problém. Je to niečo anonymné, rýchlo šíriteľné, nevidíme tam emócie, pocity druhej strany. Agresora nemusia odhaliť, a preto sa cíti ako hrdina. Toto sa deje v každej triede. Mala by to riešiť aj škola, aj keď sa deje mimo vyučovania.
Ako postupovať pri šikane? Aké by mali byť prvé kroky učiteľa a rodiča?
V každom školskom poriadku by mal byť napísaný postup týkajúci sa šikanovania a škola sa musí týmto postupom riadiť. Ak má rodič podozrenie na šikanu, mal by ísť najprv za triednym učiteľom. Nemal by ísť za rodičom agresora, ani za tým dieťaťom a vyhrážať sa mu.
Škola by sa mala zabezpečovať dôkazy a výpoveď agresora a obete, svedkov. Mala by vytvoriť tím, nemal by to vyšetrovať jeden zamestnanec školy, mali by byť informovaní rodičia jednej aj druhej strany. Ďalší krok je zabezpečiť bezpečnosť obete. Stalo sa neraz, že dieťa nebolo schopné chodiť do školy, pretože sa v škole necítilo dobre, fyzicky aj psychicky a zostalo doma. To by sa nemalo stávať.
Stáva sa aj to, že škola preradí obeť do inej triedy, ale v smernici týkajúcej sa šikany, je jasne napísané, že ak sa to nedá inak, má byť premiestnený agresor. Treba všetko zapísať a rodič by mal vedieť, aké ďalšie kroky ide škola robiť. Celý postup na rodiča nájdete v našom ebooku, ktorý je zdarma na webe.
Ako pristupovať k dieťaťu, ktoré je šikanované a docieliť, aby sa zdôverilo?
Najskôr by sme mali zistiť, či dieťa má vo svojom okolí blízku osobu, ktorej by sa zdôverilo. Ako pedagóg som to robila na začiatku školského roka, keď sme ešte žiadny problém neriešili. Je to tzv. záchranná sieť alebo kontakty pomoci. Zistili sme, že niektoré deti nedôverujú nikomu, ani rodičom, ani rovesníkom, ani podpornému tímu v škole. To je problém.
Dôvera sa buduje len na základe vzťahu a času. Lenže aj to je problematické, pretože psychológov je málo a nemajú na deti čas. Verím, že dieťa, ktorého sa šikana týka, sa zdôverí svojmu rodičovi. Preto je dôležité, aby dieťa vedelo, že rodič je tam pre neho, keby sa stalo čokoľvek. Čokoľvek. Naša láska sa k nášmu dieťaťu nezmení. Projekt Odpíšeme Ti je tiež nástroj, ktorý dieťa môže využiť.
Vy ste sa venovali aj týraným ženám. Čo ste sa z tejto skúsenosti naučili?
Nesúď knihu podľa obalu. Stretla som veľa prípadov týraných žien. Veľakrát tie ženy boli krásne oblečené, mali značkové veci či kabelku. Vravela som si, že ony určite nemôžu byť týrané. Zistila som, že tam najčastejšie dochádzalo k ekonomickému násiliu. Vždy som sa potom až hanbila, keď som si celý príbeh vypočula a zistila, ako môj mozog fungoval.
Stretávate sa s tým, že niektoré ženy sa boja odísť, pretože si myslia, že pre ich deti bude horšie, keď budú vyrastať bez otca?
Áno, stáva sa to a ja im hovorím, že čím skôr odídu, tým lepšie. Ony však nedokážu odísť, pretože je tam forma závislosti. Majú strach, cítia bezradnosť, navyše často veria tomu, že on sa zmení, že nikto nemôže byť lepším otcom pre jej deti, ale väčšinou vždy príde ten bod, keď odídu. Moment zlomu je u každého jedinca iný. Každá žena musí prísť do toho bodu sama a požiadať o pomoc.
Čo vás osobne robí šťastnou?
Rodina, tanec, wellness, knihy, cestovanie a spätná väzba na to, čo robím, keď vidím, že moja práca ma zmysel.
Rodičovstvo je krásna vec, ale zároveň veľakrát náročná. O tejto téme hovorila odborníčka Ivett Pavlis aj v Teleráne
Rozhovor prevzatý z https://tvnoviny.sk/domace/clanok/937659-deti-sa-nerezu-preto-lebo-su-precitlivene-ale-preto-lebo-my-dospeli-sme-im-nedali-iny-nastroj-na-zvladanie-tazkosti-rozhovor