Pred pár dňami som sa pristihla pri zvláštnom uvedomení. Počas dňa mi dcérka dookola opakovalo, že ma ľúbi. Prebiehalo to vždy rovnako. Oslovilo ma, a keď som sa spýtala, čo sa deje, odpoveď bola: „Ľúbim ťa.“

Prvých pár ráz to bolo nesmierne milé. Hrejivé. Zastavujúce. No postupne, ako sa deň rozbiehal, povinnosti sa kopili a ja som sa snažila zvládať prácu z domu, varenie, pranie a všetko medzi tým, začala som odpovedať menej prítomne. Automaticky. A priznávam, občas aj celkom podráždene.

Večer, keď všetci spali, nevedela som na to prestať myslieť… Uvedomila som si, že dcérka ma zrkadlí. Aj ja mávam dni, keď dookola opakujem „ľúbim ťa“. Väčšinou si to uvedomím, práve neprítomnou reakciou partnera… Po tomto dni, už rozumiem prečo po niekoľký krát už jeho reakcie nie sú také nadšené, ako na začiatku. A nie, nie je to preto, že by tam nebola láska…

Ak idem hlbšie do svojho vnútra a mojich spomienok… U nás doma sa to slovo veľmi nepoužívalo. Nepamätám si, že by sme si ho so súrodencami hovorili. A naposledy, keď som ho napísala mame, prišla späť len jednoduchá odpoveď – smajlík. Žiadne slová. Žiadne „aj ja teba“.

Nie ako výčitka. Skôr ako tiché konštatovanie.

Možno preto v tomto veku často opakujem „ľúbim ťa“, aby som si vynahradila čas, keď som ho nepočula… Deti nám dávajú to čo hľadáme, aj keď si to nie vždy uvedomíme. Možno sa tieto slová aj ja len teraz učím prijímať… A to je v poriadku. Všetko chce svoj čas. Uvedomenia neprichádzajú veľkolepo. Nezvyknú byť hlasné ani dramatické.

Prichádzajú potichu – uprostred bežného dňa, medzi jedným e-mailom a hrncom na sporáku.

A prichádzajú každý deň, ak sme ochotní ich vidieť a cítiť.