Každý človek má svoje silné stránky a už od detstva sa učíme rozvíjať to, v čom sme dobrí.

Rodičia často investujú veľa času a energie do talentov svojich detí. O to menej však premýšľame nad tým, v čom sa nám nedarí. Nad slabými stránkami, ktorým sa radšej vyhýbame, než by sme sa ich snažili pochopiť.

Mojou slabou stránkou bol odjakživa šport. Telesná výchova bola pre mňa nočnou morou a po každej hodine som končila s úrazom alebo pocitom zlyhania. Namiesto hľadania príčin som sa naučila jediné – vyhýbať sa pohybu. Postupne som uverila, že šport jednoducho „nie je pre mňa“. Lekári nenašli jasnú príčinu mojich problémov, no oslobodenie od telesnej výchovy mi prinieslo úľavu. Bola som spokojná. Problém som prestala riešiť.

Keď sa blížil koniec základnej školy, stála som pred veľkým rozhodnutím. Od prvého ročníka som snívala o tom, že sa chcem stať učiteľkou. Lenže bez telesnej výchovy to nešlo. Talentové skúšky ma však na túto cestou nepustili. Vybrala som si odbor, ktorý bol môjmu snu čo najbližšie. Študovala som odbor animátor voľného času a s úľavou pokračovala s „nálepkou“ oslobodená od telesnej.

Keď nastal čas vybrať si vysokú školu, s nadšením som zistila, že sa zmenili pravidlá. Talentové skúšky boli zrušené. Zrazu som mala šancu! Nadšenie však vystriedala realita. Mama ma varovala, že ak chcem ísť za svojím snom, budem sa musieť postaviť aj veciam, ktoré mi nie sú príjemné. A mala pravdu. To, že telesná výchova nebola súčasťou prijímacieho konania neznamenalo, že nie je súčasťou osnov a predmetov, ktoré potrebujem zvládnuť. Telesná aj hudobná výchova boli pre mňa obrovskou skúškou trpezlivosti, odvahy a vytrvalosti. Neraz som odchádzala domov z plačom. Neraz som mala chuť nechať všetko tak.

Nevzdala som sa. Stála som si za svojím snom a stala som sa učiteľkou.

Práve na vysokej škole som sa začala venovať téme naučenej bezmocnosti. Dnes viem, že som v nej videla samu seba – presvedčenú, že nech robím čokoľvek, niektoré veci jednoducho nezvládnem.

Až roky po škole, na materskej dovolenke, som si k pohybu našla cestu. Začala som behať. Pomaly, bez očakávaní. A zistila som, že to ide. Že vládzem. Že telo aj hlava spolupracujú. Hlava je silná. Ak uveríme, že niečo nedokážeme, často sa to stane pravdou. Slabá stránka neznamená neschopnosť – len pomalšiu cestu. Nezabúdajme rozvíjať aj to, čo nám nejde. Pocit, keď zvládneme niečo, o čom sme si mysleli, že nikdy nezvládneme, za to naozaj stojí.