Stretla som sa s názormi:

Mňa deti poslúchajú na slovo.

…keď je u mňa, poslúcha…

 iba sa pozriem a už vie…

…niekedy ma to zabolí, že auuuu…Keď poviem: NECHCEM, aby MA DETI POSLÚCHALI, nechcem poslušné dieťa. Často na mňa ľudia pozerajú a nerozumejú, nechápu. Ja ich chápem, že nechápu 😀 .

Nechcem, aby ma poslúchal niekto z pozície MOCI, že som dospelý, že som rodič, že som učiteľ, že som NIEKTO. Sme si rovní v dôstojnosti, v ľudských právach, aj s deťmi. Chcem, aby ma rešpektovali, aby sa nebáli povedať svoj názor. Rešpekt sa nedá vynútiť mocou. Poslušnosť však áno. Sledovala som, ako chlapec počúva otca na slovíčko, ani raz neprotestoval, aj keď to, čo mu otec hovorí, sa mu nepáčilo. Otec hrdý hovorí: „Vidíš, ja nemám problém, počúva na slovíčko. Jeho maminu nie. Tá má problém.“

Neskôr, keď sme sa rozprávali, som len na spätnú reflexiu položila otázku: „Poslúcha ťa na slovíčko. Otázka je, či nie zo strachu.“…

…nech si každý odpovie sám.

Vychovávajme deti s rešpektom, ten rešpekt im skúsme dať my a dostaneme ho späť. Nevychovávajme zo strachu z trestov. Nechajme ich niesť dôsledky, následky – zodpovednosť za ich konanie. Tým ich učíme premýšľať. Premýšľať nad svojím konaním a následkami, tým ich učíme empatii, keď niečo urobia, zamyslia sa, či tým niekomu inému neublížia. Neučme ich slepo poslúchať príkazy, zákazy a vykonávať veci, ktoré od nich požadujeme, lebo sa boja trestu. V dospelosti to môže mať obrovské následky, napr. budú poslúchať vodcu partie alebo žiť vo vzťahoch, kde budú submisívni.

Záznam „Ako byť s deťmi kamoš a zároveň si udržať hranice“ nájdete tu: