Pôrod doma – pôrodný príbeh
V auguste sme na stránke FB robili anketu, či ste za/proti pôrodom doma. Výsledok ankety bol 73% ku 27% v prospech pôrodu v nemocnici.
Keďže niektorí z Vás boli zvedaví na to, aké to je ..porodiť dieťa doma.. prinášame Vám pôrodný príbeh ženy, ktorá svoje druhé dieťa porodila doma. necháme následne na Vás, či prehodnotíte postoj k domácim pôrodom 🙂
Ale už dáme slovo Alene…
————
Aké je to rodiť doma?
Kozmicky načasované, chaotické, krásne, intímne, humorné … len nie podľa tajných predstáv 🙂 Ale začnime pekne po poriadku.
Pôrod doma som po prvom predčasnom pôrode úplne pustila z hlavy. Aj keď sme s mužom absolvovali kurz Hypnopôrodu už počas prvého tehotenstva, predsa len sme sa rozhodli ísť ešte na druhý kurz. Nastavenie mysle robí svoje a vzhľadom na skúsenosť s jogou, viem o čom je reč. Takže aj v tomto druhom tehotenstve som si vyčlenila svoju „hodinku“ a po kurze som sa venovala počúvaniu riadených relaxácií. Počas jednej takejto relaxácie som si uvedomila, že nech hľadám akúkoľvek pôrodnicu, vždy je to pre mňa len nemocnica, a že ak to má byť tak, ako to očakávam, tak jedine doma.
Hneď po relaxácii (okolo 30tt) som na Facebooku v Skupine „Pôrod doma na Slovensku“ napísala, či mi nevedia odporučiť pôrodnú asistentku „PA“ (pre mňa heroický výkon, keďže zo sociálnymi sieťami sa moc nekamoším). A čo nevidieť mi prišla správa – odporúčanie na PA z Hainburgu. S malou dušičkou som sa jej ozvala, ale po pravde vôbec som nedúfala, že bude mať voľno, pretože je veľmi známa a veľa budúcich mamičiek sa na ňu obracia). A keďže všetko sa deje tak, ako má, tak mala voľno a dohodli sme sa, že ma bude sprevádzať v deň D. Úžasné!
Po prvýkrát sme sa videli asi v 34 tt. Jej pokoj a pokora ma len utvrdili, že to je tá správna žena. Dohodli sme sa, že ak to stihneme, rada by ma vyšetrila v 38tt u jej spriazneného doktora v Hainburgu.
Predstava vs. Realita
Predstava:
Je tu deň D . Už cítim, že sa niečo deje. V pokoji a kľude sa začneme pripravovať. Nachystáme sviečky, vonnú lampu s príjemným éterickým olejom, pôrodný bazénik, ktorý máme požičaný.
Popri tom budeme všetci spolu – ja, môj muž a Dorka, naša skoro 2-ročná dcéra. PA už bude na ceste, bude mi úplne super, budeme si púšťať platne s pohodovou hudbou, budeme si to všetci užívať a keď na mňa príde nejaká nepohoda, Branko ma bude masírovať, doprajem si kúpeľ a PA dorazí spoza hraníc, v celej tejto harmónii sa narodí Ivanko. Krásne nie?
Realita:
Deň D..
..o ktorom vôbec, ale vôbec netuším, že je deň D, sa vychystáme na spomínanú kontrolu do Hainburgu. O Dorotku sa prídu postarať obe babky a dedko. Ešte babke a dedkovi po ceste volám, že ideme do Hainburgu, nech idú za druhou babkou, bude im veselšie a nezabudnem doložiť „nebojte sa, nerodím ešte“ :).
Prídeme do Haiburgu k doktorovi, bežné vyšetrenia, zmeria mi tlak. 130/90. Ja, že „ach, preboha taký vysoký som v živote nemala“. On, že „čo sa bojíte, veď ste tehotná, to je normálne“, potom pozrie do tehu-knižky a uzná, že to bude asi z cesty. Pomyslím si, jasné že z cesty, z čoho iného.
Rodíme..
Na vyšetrení moja zlatá PA zistí, že som otvorená na 3 cm. A mne už bolo jasné, že rodím. Dohodli sme sa, že pôjdeme ešte na čaj, uvidíme ako sa to rozbehne. Zbehli sme na čaj a tam to začalo… Záchod, pravidelné 15 min. kontrakcie a po hodinke volám, že by sme asi mali ísť domov. Na chvíľku ma zmohla obava, že cestu domov asi nedám a možno porodím po ceste a napadla ma myšlienka.. “poďme do nemocnice“. Môj šikovný mužíček však medzi tým nakúpil v miestnom Lidli piknik deku a všelijaké delikatesy, aby bol vždy pripravený. PA ma ubezpečila, že aj ona je vždy pripravená a keď nás to chytí na pol ceste „no worries“, ako hovoria Austrálčania :).
Takže namiesto vane a masážesa tlačím vzadu na sedadle a predychávam si, kým ma PA masíruje. Počas cesty Branko volá domov, nech idú babky s dedkom domov. Doma Dorka nie a nie zaspať. No v čase nášho príchodu, Dorka zaspáva, starí rodičia sadajú do auta, idú domov.
Konečne doma..
Ja sa potrebujem naložiť do vane, rýchlo utekám, zhadzujem veci, a keď už pustím sprchu, cítim brutálnu úľavu. Medzitým Branko začne rozkladať a napúšťať pôrodný bazénik. Chudák, behá stále hore dolu, lebo aj PA ho občas o niečo požiada. Ja si čučím naložená vo vode a predychávam dychmi z hyponopôrodu, ktoré vychádzajú s veľkej časti z jogy. Som ponorená do seba.
PA sa pri mne zastaví, aby ma skontrolovala a zrazu, že aha hlavička. Bingo! Je to tu! Kričí na Braňa nech ide sem. Chytí mi ruku, mne pripadá, že strašne ručím (i keď mi tvrdili, že vôbec nie) a na pár, ani nie tlačení, skôr ručiacich dychov, vhupne do vody malý človiečik. Tá eufória je opäť tu. Z vane sme sa hneď premiestnili do obývačky na gauč a ten pocit, že sme doma, sami so sebou je naozaj na nezaplatenie a nenahradí ho žiadna vyšperkovaná nemocnica. Žiadne vyrušovanie, naozaj intímna atmosféra. Ako si to tak užívame, zobudí sa Dorotka a tie je vyjavené očká, že už má bračeka na svete a bazénik v obývačke J. Aby sa nepovedalo, že sa nafúkal zbytočne, aspoň sa tam Dorka okúpe.
Celkom vydarený deň, čo poviete? Inak tak ako mi pripadá, že raketovou rýchlosťou letí čas s deťmi, rovnako raketovou rýchlosťou bol aj Ivan na svete. Od prvej kontrakcie až po finále za 3,5 hod. Dúfam, že nebude v živote aj vo všetkom taký „frišký“ :).
Na záver..
Rodiť doma je naozaj krásne a prirodzené. Na druhej strane uznávam, že ako nás formuje spoločnosť so všetkými strachmi a obavami z pôrodu, môžu sa v našej hlave budovať rôzne bloky a tie sa pretaviť do komplikácií.
Ja som o pôrodoch mala celkom dosť naštudované, pracovala som so svojou mysľou naozaj intenzívne a vedome, a hlavne naozaj som vnútorne verila a cítila, že to tak má byť a všetko bude v poriadku. Ani na stotinu sekundy som nepocítila zaváhanie.
V konečnom dôsledku mojou najväčšou obavou bolo, čo s Dorkou – na jednej strane som chcela, aby bola prítomná, lebo veď je to tá najprirodzenejšia vec na svete, na druhej strane som si úplne nevedela predstaviť, či ju vo finálnej fáze chcem mať pri sebe a hlavne ako by to ona zvládala. Druhá možná obava bola, či stihne PA prísť za 2 hodiny k nám.
No Univerzum tieto moje chmáry vyriešilo za mňa – PA sme si doviezli so sebou, Dorka zaspala, keď sme prišli, zobudila sa, keď sme oddychovali na gauči :). Aké prozaické.. toto vie zariadiť iba Univerzum…
