Potreba ubližovať druhým.
Potreba ubližovať druhým, okrem toho že vychádza z nášho hlbokého nevedomia, súvisí do veľkej miery s našou vlastnou sebaúctou. Zdravá sebaúcta dieťaťa a neskôr dospelého človeka súvisí s bezpodmienečnou láskou matky. Ak matka svoje dieťa z akýchkoľvek dôvodov neprijala, dieťa nemá najdôležitejší základný kameň, ktorým je láska, ako stavebný kameň vlastnej osobnosti. Preto nedokáže nielenže lásku dávať, ale ani druhým ľuďom dôverovať. Ako by aj mohol. Každý človek dáva len to, čo dostal. Vezmime si napríklad situáciu. Príde za vami priateľka, aby ste jej požičali trebárs 100 EUR. Pokiaľ ich nemáte, nemôžete jej ich dať.
Vďaka vlastnej optike, teda tomu čo do nás vštepili rodičia, prostredie v ktorom sme vyrastali, hľadíme na svet. Ak nás rodičia zahrnuli dostatkom bezpodmienečnej lásky, nemáme potrebu druhým ľuďom dôverovať.
Výchova zameraná na výkon a dokonalosť
Každý človek má v sebe ako dobré, tak aj zlé stránky. Samozrejme že tie dobré, pekné, svetlé stránky osobnosti sú rodičmi a neskôr aj okolím prijímané. Berie sa to ako niečo, čo je v poriadku. Horšie je to s našimi „tieňmi“. Teda s tými vlastnosťami, ktoré už také pekné nie sú. Výchovou sme ako deti spoznali to, že mať aj negatívne vlastnosti je zlé. Že je to niečo, čo akoby k nám ani nepatrilo. Tu je z môjho pohľadu veľmi negatívne nastavenie zo strany rodičov, školy a spoločnosti všeobecne. Veď predsa všetci veľmi dobre vieme, že nikto nie je iba dobrý a iba zlý. Že charakter človeka je koláž vlastností ktoré sú mixom ako dobrých, tak aj negatívnych vlastností. A ak sme prijali tie dobré, je potrebné naučiť sa prijať aj tie zlé, pretože inak sa ich nedokážeme zbaviť. Zbaviť sa čohokoľvek dokážeme až vtedy, ak to najprv prijmeme. Napríklad si poviem. Och Martinka, ty si tak zakladáš na tom aby ťa všetci mali radi! Vieš si odpovedať prečo to chceš tak? Veď ani ty nemáš všetkých rada! Maj rada samú seba, pracuj na sebe, na svojich slabých stránkach.
Ako rozpoznať svoje „pokazené časti“ a pracovať na nich
Najjednoduchšia metóda, ako spoznať svoje slabé stránky, je naučiť sa byť POZOROVATEĽOM svojich myšlienok a emócií, ktoré sú ako spojené nádoby. Všimnite si, že ak myslíte na niečo pekné, aj vaše telo reaguje tým, že sme uvoľnení, veselý a podobne. Ako náhle prídu negatívne myšlienky, aj naše telo začne reagovať na ne a to tak, že sa stiahnu svaly najprv na tvári a neskôr aj inde, a to najmä na hrudi a chrbáte. Dokonca silný stres pôsobí najmä na srdce a žalúdok.
Takže, ak dokážeme byť ako mačka, ktorá striehne na myš, teda na vlastné myšlienky, naučíme sa rozpoznávať, čo v nás samých spúšťa negatívne myšlienky a emócie a je možné, že tí, ktorí sú vnímavejší dokážu po čase odhaliť aj to, že korene našich negatívnych myšlienok a emócií siahajú do nášho detstva.
Malé deti sa všetkému ešte len učia. Rodičia sú tí, ktorí sú veľkí. Nie raz preťažený rodič namiesto toho aby dieťati s láskou niečo vysvetlil, ho vysmeje, alebo zahriakne, či dokonca rovno potrestá, ak dieťa urobí niečo nesprávne. Už sme ako dospelí zabudli, ako nás práve toto správanie rodičov zraňovalo. Áno, oni sú veľkí, už to vedia, ale my sme ešte malí…učíme sa. Neurobila som to naschvál…je mi to ľúto…možno presne takto by opísalo svoje pocity dieťa, ktoré práve dostalo facku za to, že rozbilo pohár s mliekom. Ak takéto situácie dieťa zažíva opakovane a nenachádza v najbližších, teda v rodičoch oporu, postupom rokov v ňom narastá pocit, že nie je v poriadku. Že nie je dosť dobré a jeho vitálne zložky sa zablokujú. Prestane cítiť radosť, živosť, bezprostrednosť. Začne sa kontrolovať v snahe vyhovieť rodičom a okoliu. Čím viac je dieťa nútené podriadiť sa svojmu okoliu, tým viac hnevu v ňom narastá. Je to hnev, ktorý dieťa nemôže vybiť. Nemôže napríklad nakričať na rodičov, pretože je na nich existencionálne závislé. A tak, keď takéto dieťa vyrastie a nemá spracované detské bolesti, vybíja tento hnev na slabších. Zvyčajne na partnerovi, partnerke.
