Nevedela som sa dočkať tehotenstva a toho malého pokladu. Vízie sa mi hlavou preháňali, čo všetko budeme spolu robiť.  Po potvrdení pohlavia, že to bude dievčatko moje mozgové závity začali pracovať o stošesť. Milovala som vždy nové akcie, kurzy a výzvy. Pol roka som sa venovala dcérke doma, a potom to začalo, aktívna matka chcela byť na každom kurze. 

Kurzy na začiatok

Prvý bol masírovanie bábätiek. Malá neprotestovala, navyše boli sme prvé lektorkine klientky, takže prístup fakt nadštandardný. Druhý kurz bolo plávanie, to tiež nepretestovala, vodu milovala. Tešila som sa, že aké je to super, zažívať také veci so svojim dieťatkom. Možností boli milión. Ako deväťmesačná navštívila lekciu na fitloptách, pohyb v kruhu detí a ich maminiek – tam to začalo, prvý krúžok, kde sa odmietala zapojiť, mala svoj štýl a svoj spôsob hrania. Bola som mladá a možno ešte neskúsená a v tej chvíli som to moc ani neriešila.

Ako skoro dvojročná skúsila angličtinu, zážitkovú, zábavnú v mojej prítomnosti – pozerala, počúvala, neopakovala, nezapájala sa, bola tichý pozorovateľ. V tom období už som mala naštudovaný princíp výchovy a vzdelávania montessori a našla som v tom moju dcérku. Bola to individualita, milovala samostatnú prácu, svoj štýl, svoje tempo. A ja som postupne začala prichádzať na to, že nikdy nebude extrovert, nikdy nebude vyhľadávať davy ľudí, akcie, koncerty, krúžky a nikdy nebude tancovať pred publikom tak ako ja.

Prvé odmietnutie

Už v prvej škôlke odmietla vystupovať, aj ma to mrzelo, aj som ju podporila, že nemusí. Ale vo vnútri, popravde, túžila som mať z nej osobu, ktorá vystúpi, ktorá sa presadí, ktorá bude aktívna, tak ako jej mama, vždy a všade. Z materskej školy bola ponuka na gymnastiku, nechala sa strhnúť davom a prihlásila sa, ja spokojná a šťastná. Išla som sa pozrieť na poslednú hodinu z kurzu, bola perfektná, trénerka jej dávala všetko ukazovať a ona to nasledovala. Bol to jej žáner, maminka celá šťastná, že konečne ju niečo tak super baví, som ju prihlásila na pokračovanie.

S trénerkou bola dohoda, že skúsime tri hodiny a potom zaplatíme. Po troch hodinách som zaplatila a moja dcéra odmietla chodiť. Samozrejme, že ma to štvalo, lebo mňa to bavilo. Tam cvičili aj maminy s deťmi, páčilo sa mi to, že to bola spoločná aktivita, ale problém bol, že organizovaná a čo moja dcéra odmieta. Organizovanie, systém a pravidlá. Doma ich akceptuje aj autority blízke jej, ale naviazať sa raz do týždňa na trénerku a počúvať ju, to nie, nebola to zrazu zábava pre ňu. Dnes tomu rozumiem. Aj keď vtedy som bola sklamaná a smutná.

Začala som ju učiť sama

Angličtinu som ju začala učiť sama, spolu s ďalšími deťmi, absolútne bez problémov. Montessori kurz som viedla ja, takisto bez problémov, a tak čokoľvek som chcela, aby dcérka nejakým spôsobom absolvovala, robila som si kurzy a skúšala…ja som sa v tom našla a dcéra tiež. Takže do 5tich rokoch iný kurz okrem mojich nenavštevovala (výnimka boli týždenné kurzy zo škôlky, aj keď na poslednom sa zaťala a po dvoch dňoch ho skončila). Takto som ja stále hľadala krúžky, ktoré by bavili mňa aj ju 😀

Časom nastal pokrok = keď je z nej veľká predškoláčka, začala navštevovať pohybový kurz, ale pozor u nás v našich priestoroch, kde to dôverne poznala. Viem, že miluje akrobaciu a gymnastiku a čuduj sa svete, dotiahla celý kurz do konca.

Miluje divadlo, každý mesiac som dotiahla divadlo k nám, fascinovalo ju to, ale nikdy sa nezapojila. Len sledovala. A čuduj sa svete, tento rok som ju zapísala na dramatický krúžok, ktorý dokončila a predstavte si ONA vystupovala, dobrovoľne, tešila sa na to. Inokedy odmietala vystupovať na veľkom pódiu pred všetkými, napriek tomu, že moje srdce po tom plesalo. A čuduj sa svete tento rok otvárala predstavenie svojim spevom a zahrala si aj hlavnú úlohu.

Keď matka extrovert vezme dieťa introverta na Pohodu

A ďalší zážitok, matka extrovert zoberie svoje dieťa na festival POHODA, lebo podľa programu sa tešila na super aktivity, predstavenia, atrakcie, zážitky a predsa dieťa musí byť nadšené tiež z toho všetkého. Ale nastal opak…individuálne atrakcie skúsila, ale komfortne na festivale davovom sa dobre necítila, sama sa vypýtala domov a na druhý deň si vybrala doma šiť veci pre bábiky a nedokázala som ju navnadiť ani na program ani na kamarátov, chcela svoj priestor, svoj pokoj.

…..a ja matka som pochopila, že to musím akceptovať, nikdy nebude extrovert, nikdy ju nebudú fascinovať nové veci, má rada svoje zaužívané stereotypy, najradšej by každý rok chodila na rovnaké miesto na dovolenku. Kráčala som na festival sama, nikoho som nedržala za ruku a hlavou mi prebleslo, že dcérku musím nechať ísť, ja si môžem sama svoj pocit nutnosti stretnúť a zažiť veľa, užiť sama a potom sa upokojiť, lebo to čo mi ona neskutočne dáva a učí ma, je POKOJ, pohoda, pri nej stojí čas.

Ja som v pohybe, aktívna, niekedy chcem mesačné plány stihnúť za 24 hodín, ale pri dcére je všetko inak. Je fajn, že sme každá iná. Takto sme úplne dokonalé.