Čoraz častejšie dochádza k stretu svetov. Školského, žiackeho a rodičovského. Každý účastník má iné predstavy o pravidlách, potrebách, výučbe a spôsobe fungovania. Vznikajú tak konflikty, ktoré nemajú konca, riešia sa vo viacerých rovinách a v konečnom dôsledku skončia ako otvorená, neukončená vec, ktorú treba pretrpieť.

Tieto konflikty vznikajú nielen z nejasne povedaných očakávaní, ale aj a pohľadu na svet, výchovy a v neposlednom rade aj z rozdielneho postavenia účastníkov. Učiteľ pristupuje k žiakovi inak ako rodič a zase rodič pristupuje k učiteľovi inak, ako k vlastnému dieťaťu. Všetky strety sú poznačené a v hraniciach ich poznaní, skúseností, ich postavenia a role.

Akýkoľvek spor v riešení týchto účastníkov nie je s rovnovážne daným postavením strán a už len faktor veku hrá prvé husle.

Dlhoročný vývoj a vplyv školského prostredia už vopred určuje pohľad žiaka na spor s učiteľom. Vidí to ako vopred prehratý boj s jednoznačným výsledkom vo svoj neprospech. V nerovnomernom pomere veku a postavenia žiak často ani nedostane priestor na to, aby vyjadril svoj pohľad na vec a spochybnil jemu predkladaný pohľad. Netvrdím teraz, že žiak má jednoznačne pravdu a učiteľ je ten zlý… Avšak aj ten druhý účastník sporu má dostať rovnaký priestor na vyjadrenie.

Žiak sa vo svojej frustrácii obráti na rodiča. Tu sa zainteresovaný a aktívny rodič zapojí v rámci svojich možností. A to napríklad riešením veci vstúpením do konfliktu ako protistrana s rovnejším postavením. Nevyhnutne dôjde k osobnému stretnutiu, ktoré má však väčšinou iný výsledok, ako strany očakávajú. Učiteľ je podráždený a dotknutý spochybnením svojho postupu, rodič sa zase viac sústredil na emócie a proces stretnutia. Obe strany sú teda nespokojné a nedošlo k uspokojivému riešeniu situácie.

Po príklad ani nemusím ísť ďaleko. Dieťa na bilingválnom gymnáziu, druhý rok riešime problém s matematikárkou. My a ročník vyššie.

Spôsob známkovania, dopisovania písomných prác, určovanie, kedy si deti dopíšu písomné práce štýlom v stredu o štvrtej si to napíšeš, čo máš mimo školy nie je môj problém… Kombinácia učenia v inom jazyku a slovenčine, pričom písomné práce sú v inom jazyku, domáce úlohy zase v slovenčine. Potreba doučovania sa detí z videí na internete, aby vôbec pochopili, čo dnes preberali. Len tak pomimo… podľa vyjadrení dotknutých detí, voľne dostupné video Inda s lámanou angličtinou na internete je lepší a pochopiteľnejší spôsob výkladu, ako to, čo dostávajú v škole… Inda počúvame doma často. A to moje dieťa zvláda tento problém asi najlepšie a už doučuje aj spolužiakov…

Opakovane sme požiadali o stretnutie. Či už osobnú konzultáciu, či stretnutie rodičov spolu s vyučujúcou. Nikam to neviedlo. Vyučujúca je presvedčená, že problém je v žiakoch, rodičia ho vidia vo vyučujúcej a riaditeľke nemá kto iný tento predmet učiť, takže sa to vedie tak nejak do stratena.

Posledné stretnutie bolo za účasti vyučujúcej, rodičov žiakov z oboch tried a oboch triednych učiteľov. Čo si budeme hovoriť. Emócie boli vypäté, rodičia boli frustrovaní a podráždení, vyučujúca v obrannom nastavení a dotknutosti, kolegovia zase vážili slová, obhajovali síce záujmy svojich žiakov, no predsa je to kolegyňa a zajtra s ňou budú musieť sedieť v zborovni.

Celé stretnutie sa teda nieslo v rovine trhového prejavu čo do intenzity a hlasnosti, to do emócií. Tam kde sa podarilo niečo dohodnúť, vzápätí bolo odsunuté podráždeným vystúpením rodiča a následným protiútokom vyučujúcej. Triedny učiteľ sa snažil aspoň pri tom najväčšom hurhaji vstupovať do situácie a ukľudniť ju, no stále bol v pozícii, že je tam len ako pozorovateľ a stretnutie neriadi.

Tak to aj dopadlo. Všetci účastníci nespokojní, vyučujúca hlboko dotknutá a nič vyriešené… Ešte aj to, v čom došlo k akej takej dohode, neskôr odmietla vykonať, nakoľko to nie je jej povinnosť.

Vyučujúca sa sústredila na svoju obranu a dokázanie, koho je to vina, rodičia sa sústredili na hľadania vinníka, priebeh stretnutia a emócie a triedny učiteľ, aby do tohto boja s kolegyňou bol zatiahnutý čo najmenej. Nikto sa ale nesústredil na to, ako nájsť čo najlepšie riešenie schodné pre obe strany.  Dôležitý bol proces a nie výsledok.

Po siahodlhom popise situácie a úvode do problému sa dostávam k tomu podstatnému. Tých konfliktov v škole, s rodičmi, žiakmi, vyučujúcimi je čoraz viac. Malé, veľké, malicherné, z nedorozumenia,  či len nepovedania očakávaní a iného pohľadu.

Keď chceme daný konflikt riešiť, v prvom rade nám napadne… Mám kopec iných starostí, kedy to budem riešiť.. Následne… s kým to mám riešiť? Ako to mám riešiť? Keď prídem na stretnutie, vyučujúci ma hneď zahrnie tým, aké  je moje dieťa zlé a ako je na vine a ja sa ani nedostanem k slovu… Čo môžem povedať? A už riešim proces, nie problém. Ale riešenie tu je a my ho aj máme.

Nestranná osoba, ktorá je neutrálna, nezaujatá, ktorá rieši proces a vedie stretnutie a zabezpečuje rovnaké postavenie a priestor obom stranám. Toto v sebe zahŕňa osoba mediátora a je tu presne na to, aby riešil proces a my sme hľadali riešenie. Nemá za nás veci rozhodnúť, ani nám vyťahovať riešenia z klobúka ako kúzelník, ale vytvárať nám prostredie k nájdeniu spoločného riešenia, ktoré bude akceptovateľné pre obe strany.

Mediátor bol presne ten, kto nám na našom stretnutí chýbal. Viedol by proces, zabezpečil by, aby sa ľudia neprekrikovali a neskákali si do reči, aby sa každý dostal k slovu a aby sa miesto gradácie emócií nasmerovala energia k hľadaniu návrhov a riešení. Možno by nám skôr napadlo nejaké riešenie, ak by sme sa nesústredili na kričiacu mamičku a možno by vyučujúca bola oveľa prístupnejšia k hľadaniu riešení, ak by nemala pocit, že sa na ňu útočí a spochybňuje sa jej kompetencia.

Mediátor je nestranný a nezávislý – nie je emočne ani názorovo zatiahnutý do sporu a nemá zodpovednosť voči vyššie postavenej osobe v riadiacom zbore danej školy, čím by bolo ovplyvnené jeho konanie počas stretnutia. Mediátor vytvára prostredie, kde sa môžeme sústrediť na jadro problému, reálne počuť, čo nám druhá strana hovorí a čo tým myslí a možno aj konečne pochopiť druhú stranu a naopak. Nečakajme však zázraky na počkanie… je možné, že k nájdeniu riešenia nedôjde… možno nie hneď, možno vôbec… ale aspoň bolo vytvorené to najlepšie prostredie na to, aby sa tak mohlo stať.

Prečo nevyužijeme zdroje, ktoré máme a ktoré by nám v dennom živote pomohli nájsť riešenia, či vyriešiť konflikt. Mediácia má už roky svoje miesto v riešení konfliktov v SR, tak prečo ju nepoužijeme tam, kde by bola viac než prínosná?

Šura