Sú dni, ktoré sa vám nezapíšu len do kalendára, ale predovšetkým do srdca. Jedným z nich bolo aj naše nedávne popoludnie v Dome Charitas sv. Jozefa v Spišskej Novej Vsi, ktorý mnohí poznajú aj pod názvom Deti môjho srdca. Vybrali sme sa tam spoločne s dcérou za deťmi, ktoré sú pre pani riaditeľku nazývané „deťmi môjho srdca“ – a nielen pre ňu.

Toto miesto je domovom detí s ťažkým zdravotným znevýhodnením, ktoré potrebujú nielen náročnú zdravotnú a ošetrovateľskú starostlivosť, ale predovšetkým bezpečie, prijatie, lásku a ľudskú blízkosť. O tom, aké výnimočné toto miesto je, hovoria napokon aj príbehy ľudí, ktorí sa o deti starajú a ktorí sa snažia vytvoriť z domova skutočný domov plný lásky a dobrej nálady.

Farby, smiech a rozhovory

Priniesli sme so sebou palety mejkapu, no to hlavné, čo sme chceli darovať, bol náš čas a pozornosť. Dcéra sa rozhodla dievčatá skrášliť. 

Medzi ťahmi štetcom, výberom farieb a trblietok sa však odohrávalo to najkrajšie – skutočné stretnutie človeka s človekom.

• Počúvali sme ich príbehy aj drobné každodenné radosti.
• Smiali sme sa na malých nezmysloch a užívali si prítomný okamih.
• Sledovali sme, ako sa v zrkadle mení nielen ich výzor, ale najmä ich pohľad – plný iskričiek a radosti.

A práve v takýchto chvíľach si človek uvedomí, že niekedy vôbec netreba veľké gestá. Stačí prísť. Byť tam. Vnímať. Porozprávať sa. Pohladkať. Zasmiať sa spolu.

Miesto, kde dobro priťahuje dobro

Deti môjho srdca nie sú len názvom jedného zariadenia. Za týmto názvom je príbeh ľudí, ktorí dlhodobo vytvárajú zázemie pre deti s vážnym zdravotným znevýhodnením a zároveň ukazujú verejnosti, že sa ich netreba báť ani sa im vyhýbať. Riaditeľka  Domu Charitas sv. Jozefa Alexandra Hovancová v hovorí práve o tom, že jej deti sú výnimočné tým, aké sú, a že fungovanie zariadenia je vo veľkej miere možné aj vďaka dobrým ľuďom a podporovateľom.

Aj preto majú takéto návštevy význam. Nie iba preto, čo človek prinesie so sebou, ale najmä preto, že prinesie seba.

Veď aj v minulosti sa pri návštevách Domu Charitas ukázalo, že najcennejším darom nemusí byť iba oblečenie či materiálna pomoc, ale aj úsmev, čas a obyčajná ľudská prítomnosť.

To najcennejšie, čo môžeme dať

Keď sme odchádzali, odnášali sme si v sebe hlboký pokoj a vďačnosť. Tento deň mi opäť raz pripomenul jednu dôležitú pravdu:

To najviac, čo tieto deti potrebujú, nie sú hmotné veci. Je to ľudská blízkosť, vnímavé ucho a pocit, že na nich niekomu naozaj záleží.

A možno práve preto sa z návštevy, ktorá mala trvať jedno popoludnie, stane spomienka, ktorá v človeku zostane oveľa dlhšie.

Bolo to nádherné, zmysluplné popoludnie. Ďakujem za každý jeden úsmev, pohľad, smiech a objatie. Ďakujem aj svojej dcére, že sme tento čas mohli prežiť spolu.

A už teraz sa tešíme na naše ďalšie stretnutie.