„Mama, mne to nejde! To sa nedá…“ Kričal na mňa syn, keď sa snažil postaviť kamienkovú stavbu podobnú tej mojej. Skúsil to raz. Potom druhýkrát. Kamienky sa však zosypali…

Poznáte to?

Možno pri domácich úlohách, kreslení, skladaní, alebo pri obyčajnom zapínaní bundy.

Ako rodičia často vidíme, že dieťa by to zvládlo. Ale ono akoby sa vzdalo skôr, než vôbec začne. Niekedy za tým nie je len nechuť alebo pohodlnosť. Môže sa za tým skrývať niečo hlbšie.

Predstavte si, že by ste sa opakovane snažili niečo zvládnuť a výsledok by bol stále rovnaký. Nepodarilo by sa vám to. Niekto by vás opravil. Alebo by to za vás dokončil. Po čase by ste si možno aj vy povedali: „Načo sa snažiť?“

A práve takto vzniká to, čo psychológovia nazývajú naučená bezmocnosť. Človek postupne nadobudne pocit, že jeho snaha nič nemení. Že to, či uspeje, alebo nie, nezávisí od neho. Keď tomu začne veriť, prestane skúšať. Nie preto, že by bolo lenivé. Nie preto, že chce, aby za neho robili veci druhí. Ale jednoducho preto, že stratilo nádej, že to dokáže zmeniť.

Ako to môže vyzerať v bežnom živote?

Dieťa sa pri prvej chybe rozplače. Často hovorí, že nič nedokáže. Tvrdí, že je hlúpe. Žiada o pomoc pri každej maličkosti a nechce skúšať a objavovať nové cesty. Čím menej skúša, tým menej zažíva úspech a tak postupne vzniká začarovaný kruh.

Zažívanie neúspechu či robenie chýb, nie je problém. Práve naopak, je to niečo, čo sa potrebujeme naučiť prijímať. Potrebujeme, aby deti vedeli, aký význam majú chyby a neúspechy v živote.

Je veľký rozdiel, ak si človek pri neúspechu povie, „Nepodarilo sa mi to, lebo som sa nesústredil/a.“ alebo „Nepodarilo sa mi to, pretože som neschopný/á.“

A rovnako je veľký rozdiel, ak si človek pri úspechu povie, „Podarilo sa mi to, pretože som sa snažil/a.“ alebo „Podarilo sa mi to, pretože som mal/a šťastie.“

V prvom prípade zostáva priestor na ďalší pokus, no v druhom prípade dieťa stráca chuť skúšať.

Čo môžeme robiť ako rodičia?

V prvom rade je dôležité uvedomiť si, že sme pre deti vzorom. Preto je dobré zamyslieť sa nad vlastnými reakciami pri úspechoch aj neúspechoch. Dokážeme sa pochváliť, keď sa nám niečo podarí? Alebo úspech zľahčíme a hneď hľadáme, čo mohlo byť lepšie? A ako reagujeme na chyby? Je to katastrofa? Vyčítame si ich? Očakávame od seba dokonalosť? Alebo si dokážeme povedať: „Nevadí. Aj to sa stáva. Nabudúce to skúsim inak.“ Deti sa väčšinou neučia z našich rád, ale z toho, keď nás pozorujú.

Všetko je ľahšie, keď cítime podporu. Keď vieme, že je pri nás niekto, kto nás prijíma aj vtedy, keď sa nám nedarí. Preto je dobré zamerať pozornosť nie na výsledok, ale na proces. Menej sledovať známku a viac vnímať snahu. Menej hodnotiť a viac sa zaujímať. Pýtajme sa. Počúvajme. Pomáhajme svojou prítomnosťou namiesto toho, aby sme robili veci za deti.

Niekedy úplne postačí povedať: „Áno, toto je teraz náročné.“ „Rozumiem, že ťa to hnevá.“ „Som tu s tebou.“ A to aj vtedy, keď sa nám daná situácia zdá jednoduchá. Pretože to, čo je jednoduché pre nás, nemusí byť jednoduché pre naše dieťa.

Preukážme deťom dôveru aj tým, že im odovzdáme určitú moc. Dajme im pocítiť, že na ich názore záleží. Doprajme im pocit, že môžu rozhodovať. Snažme sa menej kontrolovať a diktovať. Nechajme im ich priestor tak, aby vedeli, že majú možnosť voľby, avšak za svoje rozhodnutie následne zodpovedajú.

Našou úlohou nie je odstrániť všetky prekážky z cesty našich detí, ale pomôcť im objaviť, že prekážky sa dajú zvládnuť. Dieťa nezačne veriť vo svoje schopnosti preto, že mu budeme hovoriť, aké je šikovné či úžasné. Začne im veriť vtedy, keď opakovane zažije, že zvládne aj to, čo sa mu zdá náročné. Niekedy to bude trvať dlhšie. Niekedy kratšie. Ale keď bude vedieť, že sa na nás môže obrátiť, že sa môže pochváliť aj posťažovať, bude mať oveľa väčšiu odvahu skúšať znova.

A možno práve v tom spočíva jedna z najcennejších vecí, ktoré môžeme deťom odovzdať. Vieru, že aj keď sa niečo nedarí podľa našich predstáv, stojí za to, skúsiť to znova.