„Mami, dnes ďakujem svojím rýchlym nohám.“

Ako večerný rituál vďačnosti pomáha budovať odolnosť aj vzťah s deťmi

Každý večer je u nás doma chvíľkou, keď sa svet trochu spomalí.
Keď je už ticho a tma, keď naše zmysly nič nevyrušuje si kladieme so synom tri jednoduché otázky.

Nie je to žiadna výchovná technika z príručky. Je to rituál, ktorý vznikol z túžby byť mu bližšie.
A z potreby učiť ho niečo veľmi dôležité – vnímať seba, vnímať druhých a vedieť poďakovať.

Tri malé „ďakujeme“ – veľký rozdiel pre dušu dieťaťa

Náš večerný rituál vyzerá asi takto:

1. Ďakujeme telu.
   – „Čo dnes tvoje telo zvládlo?“
   Syn obvykle povie niečo jednoduché – že behal, skákal, že zvládol výlet.
   Povzbudím ho: „Vyber jednu časť tela, ktorej dnes chceš poďakovať. Čo ti pomohla urobiť?“
   – „Moje rýchle nohy – dnes som bol najrýchlejší v škôlke!“

2. Ďakujeme mysli.
   – „V čom ti tvoja myseľ dnes pomohla?“
   Väčšinou odpovie: „Mal som super nápady.“
   Spýtam sa: „A čo konkrétne si vymyslel? Bol si trpezlivý?“
   Vediem ho k tomu, aby si uvedomil, že jeho myseľ mu každý deň pomáha tvoriť, riešiť, premýšľať.

3. Ďakujeme človeku.
   – „Komu chceš dnes poďakovať?“
   A tu často zaznie moje meno.
   – „Tebe, mami. Lebo si mi pomohla zvládnuť očkovanie a vymyslela si super výlet na bicykloch.“
   Neviem, ako dlho budem ešte pre svoje dieťa osobou číslo jeden. Ale viem, že tento čas si chcem uvedomovať – vedome, každý večer.

 Prečo je vďačnosť taký silný nástroj?

Nie je to len pekný pocit. Vďačnosť je vnútorný postoj, ktorý:

• posilňuje schopnosť detí regulovať emócie,

• podporuje optimistické myslenie,

• a buduje základy sebahodnoty – základného piliera psychickej odolnosti.

Keď deti učíme ďakovať telu, mysli a ľuďom okolo seba, učíme ich vnímať svoju silu aj podporu zvonka.
Vďačnosť je most medzi sebou a svetom. A každý večer, keď sa k nej vraciame, budujeme odolnosť – krok po kroku.

Pozitívne rodičovstvo v praxi: vďačnosť ako rešpekt a vedenie

Princípy pozitívneho rodičovstva, ktoré vnímam ako súčasť našej každodennej reality, tu hrajú silnú úlohu:

• Empatia – keď dieťa nevie, čo povedať, nehodnotím ho. Pomôžem mu nájsť slová.

• Rešpekt – nenútim, len ponúkam priestor. Stačí, že ma počúva.

• Spolupráca – vedieme rozhovor spoločne, zdieľame zážitky.

• Vedenie – idem príkladom. Keď hovorím prvá, ukazujem cestu.

• Hranice – aj večer má svoj rámec. Rituál má začiatok, koniec. Dieťa vie, čo môže čakať.

Tento prístup znižuje večerný stres, vytvára dôveru a robí z obyčajného konca dňa kľúčový moment na budovanie vzťahu.

Nie je to dokonalé. A práve preto je to krásne.

Niekedy sa mu nechce. Niekedy neodpovie nič. Ale aj to je v poriadku.
Vtedy hovorím ja. A pri tom si často uvedomím veci, ktoré by mi inak unikli:

• Ako veľmi som toho dnes zvládla.

• Ako málo sa niekedy pochválim sama.

• Ako vďačná som, že ma vníma. Že sa pýta. Že je tu.

Tip pre vás: vyskúšajte to aj vy. Stačí 5 minút.

Navrhujem vám malý experiment.
Dnes večer, pred spaním, skúste deťom položiť tieto otázky:

1. Za čo ďakuješ svojmu telu?

2. Aký super nápad ti dnes pomohol?

3. Kto ťa dnes potešil, podporil alebo niečo naučil?

A ak nevedia, hovorte vy. Stačí jeden večer. Možno z toho bude rituál aj vo vašej rodine.

Malé kroky. Veľká zmena.

Nie je to len o vďačnosti. Je to o vzťahu, ktorý rastie. O priestore, kde sa deti cítia bezpečne.
A o tom, že my, rodičia, môžeme byť nielen sprievodcami, ale aj zrkadlom toho, čo chceme, aby si deti niesli do sveta.

Pretože ak sa každý deň naučia poďakovať – sebe, druhým, svetu –
potom vyrastú do dospelých, ktorí budú mať v sebe viac pokoja a istoty.

S láskou, únavou a vierou, že to má zmysel,
Alexandra,
spoluorganizátorka konferencie Aby deťom dobre bolo