Raz som mala dodávateľa, ktorý mi hneď na úvod povedal, že všetko rieši výlučne mailom. Nevolá. Telefón mu spúšťa úzkosti.
Vtedy som si ho nevybrala. Komunikácia je pre mňa dôležitá, najmä keď potrebujem niečo rýchlo vyriešiť. Telefón bol pre mňa nástroj efektivity.

Dnes ho chápem. A možno sa mu aj trochu ospravedlňujem – aspoň vnútorne.

Neviem, koľký pracovný deň to je. Ale mám pocit, že sotva sme „nabehli“, svet ide na plný plyn. Prvý, druhý deň – a už termíny, osobné stretnutia, cally, konferencie, deadliny, žiadosti, ponuky. Bez nádychu. Bez prechodu. Bez rešpektu k tomu, že človek potrebuje čas sa naladiť.

Máme príliš vysokú rýchlosť.

Nezdvíham telefóny.
Len naozaj urgentné. Rodina. Nevyhnutné veci.
Zanechajte správu. Najlepšie mailom.

Nemusím odpovedať hneď.
Mám právo nezdvihnúť.
Mám právo odpovedať vtedy, keď mám na to vyhradený čas.

Niektorí píšu na Messenger. Pracovné veci tam riešiť odmietam. Keď odpíšem, že prosím mailom, spýtajú sa: aký mail?
Ten istý, ktorý je uvedený na Facebooku. Aj na webe.

Môj čas je drahocenný.
A nie preto, že by som bola dôležitejšia než ostatní. Ale preto, že viem, čo mi robí dobre a čo mi berie energiu.

Mám chvíle, kedy sa venujem tichu. Kľudu. Naladeniu sa.
Mám vypnuté notifikácie. Pustenú hudbu. Presne rozrátané, ktorej činnosti sa koľko venujem.

Každý telefón ma vyruší.
A ešte viac, keď neviem, koľko bude trvať.

Krátke telefonáty – do troch minút – sú v poriadku.
Ale tie typu:
„Haló, si doma?“
„Môžem to poslať?“
„Len som sa chcela opýtať…“

To všetko sa dá napísať.
A hlavne – dá sa to spracovať v čase, ktorý je na to určený.

Cítim úzkosť.
A hneď potom stres, že musím volať späť.
A potom si to uvedomím: vlastne nemusím.

Nemusím.
Nemusím.

Ten tlak je často len naučený. Spoločenský. Neviditeľný.
Žijeme v presvedčení, že dostupnosť = profesionalita.
Že rýchla odpoveď = zodpovednosť.
Že ak nezdvihnem, zlyhávam.

Lenže naše nervové systémy nie sú nastavené na neustálu pohotovosť.
Úzkosť často nevzniká zo slabosti, ale z dlhodobého preťaženia. Z príliš veľa impulzov. Z nemožnosti vypnúť. Z pocitu, že sme neustále niekomu k dispozícii.

Spomalenie nie je len luxus. Je to potreba.
Hranice nie sú odmietnutie. Sú starostlivosť.

A tak dnes viem pochopiť človeka, ktorý nevolá.
Ktorý si chráni ticho.
Ktorý komunikuje písomne, vedome, vtedy, keď na to má kapacitu.

Možno by sme si mali všetci položiť jednoduchú otázku:
Naozaj je to také urgentné?
Alebo len nechceme zniesť ticho medzi otázkou a odpoveďou?