PORADŇA – Odpovede na Vaše otázky. Odpovedá Katka Šurdová -liečebný pedagóg, psychoterapeut
Otázka:
Mame dve deti (synčekov). Starší syn 4r. od bábätka všetko rieši plačom aleho hnevom. Ani zobudzanie nebyvalo a neni s úsmevom na tvári. Mladší 2r. presný opak (samozrejme vie sa aj hnevať, vzdorovať a provokovať)
No k veci. Mam problém so svojimi reakciami ak starší synček neposluchne ani na 5x, že ma niečo urobit. Potom obvykle začnem kričať a je problém. Slzy, hnev, povie, že som ho rozplakala a teraz sa musí ukľudniť….
Nakoniec sa musíme na jeho podnet objať a tak sa ukľudníme obaja spoločne. Povieme si, že sa ľúbime a stiskame sa pokiaľ sa naozaj neukludni. Inokedy ma od seba doháňa a nechce nič počuť, tak ho nechám nech sa ukludni sám. No mam tendenciu situáciu riešiť.
Najhoršie to býva ak sa má najesť. Odmieta jesť obedy (vyžaduje kŕmenie). Nepapá ani v škôlke. Človek si povie, od rána nejedol, je pol 4 – 4 hodiny to musí byť hladný. Ale on nie. Už sme vyskúšali asi všetko o čom vieme, že funguje na iné deti (motivácia, sedenie za stolom pokial sa nenapadá, vyhrážky, zákazy (tie vždy do držíme), krik, aj to ze nechceš… nechaj tak…. ). Vždy mi pri tom rupnu nervy. Samozrejme nastane hystéria.
Podobne vzdory sú aj pri obliekaní, upratovaní hracie, ak niečo chce a nedostane to…. Často keď sa k tomu chcem vrátiť, nechce nič počuť, zakrýva si usi a kričí nech nič nehovorím.
Už sme z toho zúfalí. Mám pocit, že neurobí 70%toho čo po ňom vyžadujeme, bez toho aby vzdoroval.
Pani učiteľka v škôlke sa nestazuje. Vraj je to poslušný chlapček a co povie to urobí. Aj básničky sa chce učiť, co keď ja skúšam, tak odmieta co i len vypočuť si ju.
Odpoveď:
Dobrý deň prajem,
vo vašom texte počujem viac otázok. Prvá sa týka synovho hnevu, ako na neho reagovať, druhá sa týka vášho hnevu – ako zachádzať s vlastným hnevom, ktorý vo vás vzniká, keď sa hnevá syn. A tretia sa týka jedla a ako nastavovať hranice v takýchto situáciách.
Neviem teda, či dokážem sformulovať iba malú reakciu. Píšete, že syn má štyri roky, je to ešte malé dieťa. Ako prvé mi napadá, že rodičia, ktorý majú aj dieťa mladšie, majú často pocit, že to staršie je už veľké a že by malo už všeličo zvládnuť, i svoje emócie. Ale je ešte úplne v poriadku, že sa to vášmu štvorročnému dieťaťu nedarí. Je možné, že má i taký temperament, že hnevom ventiluje svoje napätie a horšie by bolo, keby si to nechával v sebe.
U detí, ktoré si hnev nedovolia prejaviť, často dochádza k psychosomatickým ťažkostiam, napríklad bolestiam brucha, hlavy. Dieťa, ktoré si dovolí prejaviť svoj hnev, sa cíti vo vzťahu k rodičovi bezpečne. Ale samozrejme, že všetko má svoje hranice, ale porozumenie tomu vám môže pomôcť lepšie ovládnuť vlastný hnev.
Ak sa váš syn hnevá, táto emócia patrí jemu a on sa má postupne učiť si s ňou poradiť. Má na ňu nárok, lebo z jeho pohľadu sa mu možno deje krivda, nie je mu dovolené to, čo by práve chcel. Ak ako rodič nepovolíte, ale zároveň mu dovolíte odžiť si jeho emóciu hnevu, môže sa tak učiť nie len hraniciam, ale i tomu, že akákoľvek emócia je v poriadku a nie je ohrozujúca. Nechajte ho prežiť si svoj hnev s tým, že sa ho spýtajte, či chce, aby ste boli blízko neho, či chce objatie, alebo byť sám….
Moja skúsenosť je, že v najväčšom hnevu dieťa neunáša objatie, ani prílišnú blízkosť rodiča. Ale vo chvíli, keď sa upokojuje, blízkosť a objatie rodiča uvíta a zažíva si pocit, že napriek hnevu je prijaté.
Ak ako rodič zažívate pocit silného hnevu, môže to byť z pocitu bezmocnosti, z toho, že si s danou emóciou dieťaťa neviete rady, že môže byť pre vás ohrozujúca. Že ste vyčerpaní a už nechcete počuť krik….Toto sú ale všetko dôvody, ktoré by si mal dospelý poriešiť mimo dieťaťa. Aká je pre vás emócia hnevu, môže byť, viete ho sami prejaviť? Dokážete sa otvorene hnevať v partnerstve? Viete ho primerane ventilovať, dovolíte si ho, keď to tak cítite a hneď? Alebo ho potláčate a potom ste mu vydaní na pospas?
Jedlo býva u detí niekedy „zbraň“, spôsob ako prejaviť svoju moc pri rodičovi, ak je to pre rodiča príliš silná téma. Vlastne hnev i odpor voči jedlu, všetko toto sa točí okolo boja o moc a hraniciach. Odporúčam vám knihu Deti ako výzva, tam sa tejto téme venuje veľa času a je tam množstvo praktických príkladov zo života. Čo sa týka jedla, nie je dobré deti do jedľa nútiť, sú prirodzene naprogramované neumrieť od hladu, majú pud sebazáchovy. Muselo by ísť o závažnú mentálnu poruchu, aby tomu bolo inak. Osobne si myslím, že ak si tým nezíska pozornosť a práve naopak pozornosťou ho budete odmeňovať za jedenie, tak podporíte u neho toto správanie. Každému štvoročnému dieťaťu (ale v každom veku), ide predovšetkým o pozornosť rodiča, prijatie a ocenenie. na toto sa môžete spoľahnúť. Ak teda chcete zmenu, tak jednoducho povedané, pozitívnemu správaniu venujte vašu pozornosť a negatívne nekomentujte.
Ak vám ale prídu jeho reakcie hnevu príliš časté a komplikujú fungovanie celej rodine, navštívte odborníka psychoterapeuta a skúste s ním váš problém prejsť podrobnejšie. Určite spoločne nájdete cestu pre vaše dieťa a celú vašu rodinu.
